SNOW WHITE ✔

33.| V klietke. 1991

Abby by už dávno nevnímala, odkedy je zatvorená v starom dome. Týždne, ba pomaly aj mesiace, plynuli a čas potvrdil to, čoho sa obávala najviac- bola tehotná.

Bolelo ju vedomie, že jej dieťa sa bude musieť narodiť na takéto miesto. Správanie Raula sa výrazne zmenilo, no ešte stále ju a aj Roberta držal v zajatí. Občasne ich brával von na nejaké nákupy, aby si zohnali čo bolo treba a Abby brával aj k doktorovi. Samozrejme dával pozor na to, aby sa ona či Roberto nepreriekli pred ľuďmi.

Abby to nemala v pláne. Samozrejme, najradšej by utiekla, ale vedela, že to by nebolo riešením. Raula by to rozbesnilo ešte viac a našiel by ich, ak by chcel. A on by chcel. Bol všelijaký, ale Abby vedela, že rodina je preňho všetko.

Preto ho natoľko naštvalo, keď sa dozvedel, že má s Abby ešte jedného syna. Abby mu Kallea zobrala. On to chápal tak. Ona sa ho pritom snažila len chrániť.

Kalle... Abby ani netušila kde je. Keď v ten osudný deň odišiel Raul aj s Robertom do záhrady, Kalle sa vrátil. Abby ho poslala schovať sa na povalu a potom mal nečujne zmiznúť. Muselo sa mu to podariť. Inak by sa jednoducho nevyparil.

Abby si položila ruku na brucho a pohladila ho cez tričko. Ak by to nebolo za takýchto okolností, vedela, že Raul by malé miloval rovnako, ako kedysi miloval Roberta. Ale tie časy boli preč a ona nemohla dovoliť, aby jej dieťa vyrastalo v takýchto podmienkach.

Povzdychla si a zišla po schodoch. Ani ju ani Roberta už nedržal zatvorených v izbe. Mohli sa pokojne pohybovať po dome, ale dvere boli jednostaj zamknuté. Okná sa už ani nesnažil zamrežovať, zdalo sa, že Raul si je takmer istý s tým, že sa o útek nepokúsia.

Abby Robertovi vravela mnohokrát, aby odišiel. Aby sa na ňu vykašľal a utiekol rovnako, ako to urobil jeho brat. Bolo to také jednoduché.

Ale Roberto trval na tom, že ostane s ňou. Že na ňu a na malé bude dávať pozor. Bolo to od neho natoľko šľachetné... a hlúpe. Abby v tom chlapcovi videla seba. Kým v Kalleovi toho bolo veľmi veľa po Raulovi.

Abby sa postavila k oknu v kuchyni a sledovala vtáčatá, ktoré sa pomaly poberali preč z hniezda. Posledné dni sledovala, ako rýchlo rastú a že čoskoro opustia svojich rodičov. Bolo to symbolické.

Po schodoch nadol sa ozvali kroky. Abby sa nemusela otočiť na to, aby zistila, že je na nich Raul. Robertove kroky boli ľahké a opatrné, vždy prekročil vŕzgajúci schod.

Raul ju sledoval z dvier kuchyne, ale Abby sa odmietala otočiť k nemu tvárou. Celý deň jej bolo nanič, ale odmietala mu to povedať. Predsa, ak by potratila, istým spôsobom by ich dieťa oslobodila.

V duchu si vynadala za takú myšlienku. Podobné veci ju mátali často, ale nikdy nemala srdce na to, aby vzala život dieťaťu, ktoré za nič nemohlo.

„Ako sa cítiš?" Až sa mykla, keď začula Raulov hlas. Musel vidieť, že sa cíti zle. Vždy to videl, akoby mal na to svoje tretie oko, ktoré videlo do duše ostatných. Ale prečo sa potom nevyhýbal trápeniu iných?

„Ujde to," zamrmlala. Neklamala. Mohlo to byť aj horšie, ale samozrejme aj lepšie. Bolo to mierne diskutabilné.

„Jedla si už dnes?"

Abby pokrútila hlavou. Nemala chuť jesť. „Mala by si," podotkol Raul a prešiel ku kuchynskej linke. „Čo ti spravím?"

Povzdychla si. Čo jej má spraviť? Má ju nechať ísť. Dovoliť jej žiť. Prečo sa muselo všetko tak strašne pokaziť?

„Len čaj," hlesla napokon.

„Mala by si jesť," zamrmlal Raul, ale nalial vodu do kanvice.

„Nie som hladná."

„Sú štyri hodiny po obede," poznamenal a ona na šiji cítila, že pristúpil bližšie k nej. „Musíš byť hladná."

„Ale nie som," zvýšila hlas.

„Nerozumiem ti," podotkol Raul. „Si taká..."

„Aká?" Abby to už nevydržala a otočila sa k nemu. Zalial ju hnev. „Akoby si sa správal ty, ak by ťa držali zamknutého?"

Raul sa zatváril, akoby dostal facku. To mu celá situácia naozaj nedochádzala?

„Pozri sa okolo, Raul," vyzvala ho Abby. „Držíš nás tu ako nejakých väzňov. Zabil si mi matku. Zbil si mňa a aj svojho syna. Znásilnil si ma. Čo odo mňa čakáš?"

Raul hodnú chvíľu mlčal. „Neviem, Abby. Ale snažím sa. Chcem to napraviť."

„Myslíš, že toto sa dá napraviť?" spýtala sa ho Abby vyčítavo. „Všetko je v troskách. Môj život a aj život Roberta. Chceš zničiť život aj niekomu ďalšiemu?" Aby pochopil, položila si ruku na brucho.

„To je to posledné, čoby som chcel," šepol Raul. „Nikdy som vám nechcel ublížiť."

„A predsa to robíš," obvinila ho a pocítila, ako sa v jej očiach hromadia slzy. „Prečo, Raul?"

„Neviem... ja... o vás nemôžem prísť."

„O nás si prišiel už dávno. Daj nám šancu začať odznova. Prosím." Vedela, že slzy na jej lícach ju robia slabou. Vedela, že to Raul nikdy nedopustí. Ale musela to skúsiť. Tak veľmi dúfala.

„Ja..." Raul potriasol hlavou. „Nemôžem."

„Prečo by si nemohol? Čo ti bráni v tom, aby si začal odznova?"

„Ty," podotkol. „Ja nedokážem žiť bez toho, aby si bola so mnou."

Abby preglgla pri jeho skľúčenom tóne. „Ale ja nedokážem žiť tak, že som s tebou."

Keď k nej Raul zdvihol svoj pohľad, zarazila sa. V jeho očiach sa skutočne leskli slzy. „Prepáč," hlesol a nechal ju stáť v kuchyni. Po lícach jej tiekli slzy a jej hrdlo sťahovala úzkosť. Mala by sa vzdať nádeje, že je ešte možné žiť šťastne. Jej to nebolo súdené.

*****

Roberto sa snažil tváriť, že sa nič nestalo. Že nepočul rozhovor svojej matky a otca. Že nevidel, ako mal Raul blízko k slzám a ako jeho mama plakala.

Všetko to bolelo. Roztrasene sa nadýchol a vyšiel na miesto, ktoré mu v posledných dňoch bolo útočiskom. Už nemal síl sedieť v okne a sledovať vtáčiky, ktoré si užívali slobodu ak on sám bol len zaškatuľkovaným stvorením, ktoré čakalo na koniec trápenia.

Vyliezol po maličkých schodíkoch na povalu a jeho nohy ho už inštinktívne zaviedli pomedzi škatule, ktoré tam boli od kedy si pamätal.

V kúte mal malú deku, na ktorej sa zvykol skrútiť do klbka a čakať, kým nepominie všetka tá bolesť, ktorá ho obklopovala. Keď však dvihol hlavu, aby si prezrel svoje miestečko, zastal na mieste.

Sledoval ho pár veselých očí a on nevedel, čo robiť. Ostal stáť ako kamenný stĺp, pokým sa tá osoba nepohla a nepodišla k nemu.

On len stál, pokým ho objal a čakal, kedy sa ten prízrak rozplynie vo vetre, ktorý sem prenikal spomedzi škár v streche. K ničomu takému nedošlo.

Cítil, ako mu po lícach stiekli slzy aj napriek tomu, že tuho privrel oči. Spomedzi stisnutých pier sa mu vydral vzlyk: „Braček."   

No zbohom... :D inak, podľa všetkého nás z "minulosti" čaká už len jedna kapitola :D