SNOW WHITE ✔

16.| Bolesť. 1991

Zobudil sa na krik. Hlava ho bolela, mal pocit, že mu praskne. Nevedel, kde sa nachádza, prečo tam je, ani čo sa deje naokolo. Mal úplné okno ohľadne všetkého, čo sa dialo predtým.

Počul ako kričí žena, ako na ňu reve muž a následne začul dunenie, akoby sa dvoje telá skotúľali po schodoch.

Ťažkopádne otvoril oči a zistil, že sedí na zemi, je priviazaný k radiátoru a jediné, čo vidí, je stará ošarpaná stena. Inka vládla taká tma, že dokázal rozoznať len zopár obrysov, pravdepodobne nejakého nábytku.

Sedel na zemi, do tela mu sálal chlad z betónovej podlahy a on si v duchu prial, aby mu trešťanie v hlave zmĺklo. Nevedel, čo sa deje. Ba horšie, nevedel kto je.

Pokúšal sa rozpamätať sa, ale bolo to nehorázne ťažké. A v neposlednom rade zbytočné. Nevedel si vybaviť žiaden moment svojho života. Kdesi v hlave mu skrsla myšlienka, že je mŕtvy.

Na zátylku cítil teplú kvapalinu, zrejme krv. Tú teóriu podčiarkoval aj fakt, že to tu páchlo ako v tých dňoch, keď do školy zavítali sestričky a straší študenti darovali krv. Avšak tam tú čudnú kovovú vôňu prebíjala dezinfekcia a čokoládové keksíky.

Z úst mu vyletel vzdych, keď pohol hlavou aby sa pozrel na druhú stranu. Tam blikalo maličké svetielko, ktoré odhaľovalo spleť pokrútených končatín. „Kto tam je?" Jeho hlas znel trasľavo a neisto, ale nebolo to spôsobené len neutíchajúcou bolesťou.

Odpovede sa nedočkal. Aspoň nie normálnej. Počul, ako niekto zastonal a on si uvedomil, že je to žena. Na viac neprišiel. „Haló?"

Kopa končatín sa začala pohybovať ako ozrutné monštrum, až kým sa jeden človek nevymanil z pletenca svalov. Žena (spoznal ju vďaka vlasom) sa zdvihla a odplazila sa zo svetla. Oprela sa o stenu pri schodisku a rozplakala sa.

Skuvíňala, nariekala, znelo to všelijako. Opakovala slová ako deti, mama, bolesť. Nevedel presne, či si čistý obraz nevie vyskladať kvôli popletenej hlave, bolesti, alebo preto, že tá žena sa správala ako čistý šialenec.

Ostal mlčať, bál sa ozvať. Nevedel, čo je zač, aj keď mu od začiatku bolo jasné, že ten hlas pozná. Ale nie takto. Beznádej cítil aj on.

Počul otváranie dverí a následne ťažké mužské kroky. Do pivnice, aspoň on predpokladal, že je to pivnica, sa dovalil vysoký muž. V rukách držal krvavú čepeľ kuchynského noža a jeho striaslo pri myšlienke toho, komu tá krv môže patriť. Žeby tej nebohej, ktorá sa nehýbe? Bolo to viac než len pravdepodobné.

Pri myšlienke, že sa práve díva na vraha, mu telom prebehla triaška. A rozhodne sa to nezlepšilo, keď sa ten muž sklonil k plačúcej žene, nadvihol ju za plavé vlasy a jedným rýchlym rezom ju zbavil takmer všetkých vlasov. „Vždy si sa mi páčila s týmto účesom." Šepkal, ale on to počul. Až na vzlyky ženy bolo príliš veľké ticho.

Zachechtal sa nad jej slzami a krvavými prstami jej nakreslil zopár čiar cez tvár. Potom ju pustil na zem, nohou štuchol do bezvládneho tela a pozrel sa priamo naňho. Zaplavili ho zlé pocity, aj keď sa snažil nedať to najavo. Pochyboval o tom, že sa mu to podarilo.

Muž sa ľadovo uškrnul a pomalými, premyslenými krokmi sa pobral k svojej obeti. Ten sa triasol na celom tele, ale muž, ktorý sa už skláňal nad ním, vyzeral až desivo pokojne a nad vecou. Akoby sa ho celá situácia netýkala.

Čupol si k nemu a zlovestne si hranou noža prešiel po tvári. Ďakoval Bohu za to, že nevidí detaily. Na to bola príliš veľká tma. „Ktorý si ty?" spýtal sa ticho. Jeho dych páchol alkoholom a cigaretami.

Roztrasene sa nadýchol k odpovedi, ale nevyšla z neho ani hláska. Pripisoval to strachu, ktorý bol znásobený bolesťou. „Hovor!" zvreskol, až ho myklo a hlavu si udrel do chladného kovu za sebou. To jeho boľavej hlave nepomohlo. „Ak neodpovieš, vymlátim to z teba!" skríkol.

V rukách si pretočil nôž a rýchlim chmatom prerezal látku, ktorou bol spútaný. Trhol ním a vytiahol ho na nohy. Prišlo mu zle, videl dvojmo. Natriasanie, ktoré vzniklo, keď ho muž zdvihol zo zeme a prehodil cez plece, mu nepomohlo.

„Nie!" skríkla žena, ktorá sa utápala v slzách. „Nerob to! Prosím! Zober si mňa!"

„Čuš, ženská!" zavrčal na ňu a ako prešiel vedľa, kopol ju do brucha, až sa bolestivo skrútila na zemi.

Niečo mu vravelo, žeby sa mal brániť, ale nešlo to. Telo mal ochabnuté, svaly ho neposlúchali. Bolo mu tak strašne nanič, že sa cestou nahor skoro vygrcal na chrbát toho šialenca.

Keď vyšli hore a on za sebou zamkol, uvedomil si, že bol naozaj v pivnici. Chlap ho hodil na zem, dopad mu vybil dych. Chrčal, ako keď pustíte vodovodný kohútik, ale voda nejde. Cítil sa podobne.

Z úst vypľul krv na podlahu, kde to ani nebolo vidno. Beztak bolo všetko krvavé a to aj oblečenie muža, ktorý sa nad ním týčil ako obrovská budova.

Videl jeho chladné oči ktoré ho prepichovali nezúčastnením pohľadom. Vyzeral naraz zúrivo ale aj rezignovane. Akoby mu bolo všetko jedno, ale hlas v jeho hlave neustále šeptal: No tak, do toho. Musíš to urobiť! A on ho poslúchol bez slov navyše.

„Tak? Ktorý si ty?" Nerozumel jeho otázke.

„Ja... ja neviem... to... bude to omyl," jachtal zo seba. Triasol sa mu hlas a slzy sa predrali na povrch.

„Omyl?!" skríkol a on mal pocit, že sa roztriasli ešte aj okná. „Ty si omyl!" Nerozumel ani jeho rozčúleniu.

Jeho pevná topánka ho kopla do brucha a on sa skrútil do klbka. Nemohlo mu byť viac ukradnuté, že leží v krvi. „Omyl, omyl, omyl!" reval naďalej a každé jeho slovo sprevádzal ďalší kopanec.

Keď si myslel, že už skončil, bolelo ho všetko. Z úst mu tiekla krv a vedel, že brucho bude mať ako maliar paletu. Možno sa nájde aj zopár zlomenín.

Posledný kopanec, ktorý si vysvetlil ako veľké finále, keďže ho kopol oveľa väčšou silou, ho úplne zničil. Ledva dýchal, už nevládal skučať. Bol to ako zlý sen. Ten najhorší zlý sen.

„Nabudúce mi odpovieš!" zavrčal chlap a schytil ho za vlasy. Vytiahol ho do stoja a v jeho ubolenom tele sa našlo ešte toľko sily, že zvládol zakričať. Bolo to, akoby mu trhali vnútornosti. Tá bolesť bola neopísateľná.

Keď videl, že nevládze, zhodil ho späť na zem. Chytil ho za golier na tričku a ťahal po krvavej zemi ako vrece zemiakov. On sa bezvládne nechal odvliecť. Sotil ho dole zo schodov, ale už to necítil. Vedel len, že chce, aby to skončilo. Na to, aby sa mu to len snívalo, to až priveľmi bolelo. Bola to skutočnosť. Tá najviac krutá realita.