SNOW WHITE ✔

25.| Hmla

Neal stál meter od hnijúcej mŕtvoly. Musela tu ležať už zopár týždňov a práve ten fakt všetko menil.

Žena, pravdepodobne to bola žena, ležala na chrbte a ruky mala vytočené tak, že ich mala pod hlavou. Na jej hrudníku sa rozkladalo jablko a Neal sa nemusel spýtať, o akú odrodu šlo. Jablko stálo na pohľadnici, ktorú však už nešlo rozoznať. Rozkladané organické látky vytiahli farby a jediným rozoznateľným detailom bol nepresný oblúk, ktorý kedysi mohol znázorňovať ľudskú hlavu.

Celý sklad smrdel hnilobou a krvou. Rana na hlave neznámej ženy bola hlboká a oddeľovala vrchnú časť jej lebky. Horšie však bolo, že mŕtvole chýbal mozog.

Nepochybne šlo o ich vraha a o jednu z jeho obetí. Neal to odhadoval na Vedka, hoci atrament na pohľadnici bol nejasný.

Neal predpokladal, že šlo o jeho prvú obeť. Súdny lekár ešte nepotvrdil čas smrti, ale mŕtvola tu už musela byť zopár týždňov. Ako Neal rátal, žena tu musela ležať vyše piatich týždňov a ten čas sa približne zhodoval so stupňom rozkladu.

Nealovi sa podarilo odchytiť Kirka Wooda, ktorý našiel mŕtvolu. Podľa jeho poznámok šlo o manžela Jade, ktorá sa stala druhou, teda pravdepodobne už treťou, z obetí vraha Snehulienky.

„Mohli by ste mi vysvetliť, čo ste tu robili, pán Wood?"

Neal profesionálne vytiahol poznámky a tým pádom podčiarkol fakt, že čaká úplnú spoluprácu. Wood sa neisto poškrabal na zátylku.

„Šiel som sem pracovne. Moja firma odkúpila väčšinu týchto nevyužitých pozemkov s tým, žeby sme si tu chceli postaviť nový závod. Prišiel som si pozrieť tie sklady a pozamkýnať ich, keďže sa mestom niesli klebety, že tu to radi využívajú narkomani. A v jednom sklade som objavil tú mŕtvolu. Pri jablku som si hneď spomenul na Jade a..." Hlas sa mu zachvel. „Viete, ja som s ňou už dlho nemal taký vzťah, aký by som mal mať. Ale napriek tomu som ju miloval. Veľakrát, keď vidím ženu, hoci aj pramálo podobnú jej, či len tak červené jablko, ona je prvá, na koho si spomeniem. A pri pohľade na tú mŕtvolu som videl Jade. Tak som zavolal vašej kolegyni, slečne Monroeovej, ktorá vedie vyšetrovanie."

Neal musel uznať, že naozaj vyzeral, ako pravdovravný človek. Hoci kravaťákom ako on, väčšinou neveril ani nos medzi očami. „Ďakujem za váš čas, pán Wood. Ešte sa určite ozveme."

*****

Keď sa posadil do okna, hľadel na tú nekončiacu zelenú hladinu stromov. Miloval ten výhľad, vždy mu vyrážal dych. Pamätal si na dni, kedy sa nemohol posadiť do okna, pretože tam sedel jeho brat. Netrvalo dlho a tie časy pominuli. Jeho brat odišiel a on ostal sám. Úplne sám pripravený pomstiť sa tomu, kto ich odchod spôsobil.

Postavil sa do veľkého okna a ovanul ho vietor. Slnko pomaly zapadalo a jeho posledné lúče mu svietili do očí. Hlboko pod ním spievali vtáčiky a bzukot cikád sa miešal so šušťaním lístia. V nose ho šteklila jemná aróma prezrelých jabĺk.

Bol tak blízko k zemi, zároveň sa mu ale zdalo, že bol ďalej, než kedykoľvek predtým. Mal obrovskú chuť ukončiť to, prestrihnúť reťaz, ktorá spájala jeho život s pozemským svetom. Dostal by sa do Pekla, vedel to, no nemohlo ho to viac nezaujímať. Prečo by mu na tom aj záležalo, ak to už nemohol zmeniť?

Jedinou šancou na jeho šťastný koniec bola odplata. Čakal na ňu toľko dlhých a mučivých rokov, až mu prerástla k špiku kostí a zožierala ho od centra jeho bytia. Musel to dotiahnuť do konca. Jednoducho musel.

Bola to jeho povinnosť voči vlastnému otcovi, matke, bratovi... voči celej jeho rodine. Jeho veľký triumf sa blížil ako ranná hmla- nik presne nevedel, kde udrie najsilnejšie.

Skĺzol na parapetu a nohu pustil cez okraj okna. Jeho chodidlá viseli cez okraj domu a on sa zas cítil ako ten chlapec, ktorý čakal na nevyhnutné. Na to nevyhnutné, ktoré nikdy neprišlo. Veľakrát sa tam posadil z čistej provokácie. V myšlienkach sa mu stále točilo, že nechce ďalší deň tráviť sám, v objatí štyroch stien a skĺznuť nadol, aby sa mohol najesť. Ako sa spätne pozeral, bol hlupák. No bál sa. Vtedy sa tak strašne bál.

Po nejakom čase, naňho každý zabudol. Prestali vnímať jeho existenciu ako celok. Bolo v nich to očakávanie, ten malý plamienok nádeje, ktorý osvetľoval cestu za krajším zajtrajškom. To ešte nik nevedel, že sa plamienok premení na zúrivý oheň, ktorý so sebou strhne všetko a ich životy sa rozpadnú ako domček z karát v silnom vetry. Ostala len kopa trosiek, vyčítavé pohľady a nechápavý súvis. Všetko to bolo natoľko zlé, že sa to nedalo napraviť. Bolo neskoro, on to vedel, ale nechcel, nemohol si to priznať. Radšej sa držal falošnej lipnúcej sa nádeje, ktorá ho ničila deň za dňom. Bolo to natoľko tragické, až by sa mu ľudia smiali.

„Budem vždy tu. Až do chvíle, kým ten strom v diaľke, ten, ktorý sme obaja tak milovali, nepadne v prach. Je to moja duša, braček." Pamätal si slová brata. Bolo to tesne predtým, akoby ho opustil. Opustili ho všetci. Do jedného. A to iba kvôli nádeji, ktorá sa premenila na nočnú moru. Všetko bolo zle.

„Raz oľutuje všetko, čo ti spôsobil," odpovedal vtedy svojmu bratovi, ale jeho odpovede sa už nedočkal. Zmizol ako gáfor, premenil sa na hmlu. Na tú hmlu, ktorá teraz pomaly dosadala na mesto a prelínala sa so skutočnosťou ako jedna vražda za druhou.

*****

Keď sa Phoenix konečne dostala domov, necítila si nohy. V hlave jej trešťalo ako po prehýrenej noci a iba veľmi ťažko sa jej darilo vnímať skutočnosť. Nevedela, prečo to tak je, ale zrejme sa na tom celom podpísala jej únava a bolesť v celom tele.

Občas sa jej stávalo, že pocítila dôsledky nehody. Možno to bolo v jej hlave, ale akoby sa zas prebudila v nemocnici s tým, že ledva vie hýbať svojimi končatinami. Lekári to vysvetlili nejakou svalovou nemocou, ale Phoenix si na presnú diagnózu nepamätala. Jediným liekom bol beztak odpočinok.

Na mobile videla tri neprijaté hovory od Marcusa a jeden od Neala, s ktorým si to však už vyjasnili. Volal od súdneho lekára, ktorý určil čas smrti.

Neznáma žena, ktorej identita im zatiaľ ostávala skrytá, zomrela pred piatimi týždňami a nebolo vylúčené, že k smrti došlo niekde medzi piatkom a sobotou. Testy potvrdili, že šlo o ženu, jednu z narkomaniek mesta. Ale keďže si nikto do životopisu ochotne nenapísal, že bol alebo je, narkomanom, škála možných obetí bola dosť dlhá. Steeve celý deň prechádzal zoznamy zmiznutých ľudí za posledných päť týždňov. Ich možnosti sa zúžili na tri ženy a dvoch chlapov. Teda ak ich obeť mal kto nahlásiť za nezvestnú.

Phoenix vytočila Marcusovo číslo. Trvalo dosť dlho, kým zdvihol. „Chcel si niečo?" spýtala sa Phoenix unavene a vyvalila sa na posteľ. Mala pocit, že ju neudržia vlastné nohy.

„Chcel som sa spýtať, či by si nebola za večeru. No to už asi nepôjde." Phoenix vrhla pohľad na hodinky, ktoré ukazovali čosi po desiatej.

„Mala som rušný deň," odvetila neurčito. „A úprimne, mám silu len na spánok."

Marcus musel vycítiť niečo v jej hlase, pretože sa spýtal: „Deje sa niečo?"

„Ďalšia mŕtvola," zamumlala Phoenix. „Ale to nechaj tak." Ani mu nemala povedať, že sa nejaká mŕtvola našla.

„Tak bež spať," povedal Marcus po chvíli váhania. „Dobrú noc."

Skôr, než stihla odpovedať, zložil. Mykla nad tým plecami a stiahla si na hlavu prikrývku.

S touto časťou som celkom spokojná :3 :D