SNOW WHITE ✔

11.| Rieka

Po všetkom, čo za posledné dni zistila, Phoenix začal zaujímať život Marcusa Weissa. Rozvedený a pripravený o dieťa. Phoenix skončila školu nedávno a vedela, že podobná vec by stačila na to, aby človek vraždil. Avšak aby sa z niekoho stal sériový vrah, je potrebné niečo hlbšie, niečo čo korení v myslení človeka a nepríde len tak. Musí to mať pevné základy, ktoré sa väčšinou skrývajú v detstve.

Preto Phoenix chytila telefón do rúk a vytočila číslo na Marcusa. Zistila si ho dávnejšie, ale nikdy nečakala, že mu zavolá s podobnou žiadosťou. „Tu Marcus Weiss, prosím." Zdvihol telefón a Phoenix zaváhala. Ak je to naozaj sériový vrah, ktorý vraždí svoje milenky, mala by si ho držať ďalej od tela.

„Tu detektívka Monroeová," začala, ale prerušil ju vzdych na druhej strane.

„To ma chcete vypočúvať každý deň?" spýtal sa Marcus a jej bolo jasné, že je z celej veci znechutený. Hlavne ak bol nevinný.

„Chcela by som si s vami len pohovoriť," snažila sa skrášliť situáciu.

„O čom?"

„O všetkom, Marcus." Nereagoval tak dodala niečo, čo sa zatiaľ skrývalo v zákutiach jej mysle a snažila sa to potlačiť: „Možno vám niekto chce prišiť tie vraždy."

Marcus na druhej strane si dlho povzdychol. „V klube Q Lounge o piatej. Vyhovuje vám to, detektívka?"

Phoenix so zlým tušením prisvedčila. Zložila telefón na stôl a prešla do obývačky. Vrhla pohľad na hodinky, ktoré ukazovali pol siedmej už veľmi dlho a zložila sa na starej sedačke. Musel existovať nejaký motív, niečo čo tie ženy spájalo. A zatiaľ jedinou stopou bol Marcus Weiss. A Phoenix aj napriek tomu pochybovala o jeho vine.

*****

O piatej večer sedel Marcus pri pulte v bare, kde mal dohodnuté stretnutie s detektívkou. Páčilo sa mu oslovenie detektívka, kým jej meno, Phoenix, pokladal za príliš melodramatické a sám si nevedel predstaviť, žeby svojho syna nazval po mytologickom stvorení. No musel uznať, že detektívka vedela skvele narábať so svojim menom. Svoj účes k tomu prispôsobila sto percente.

Vadili mu ostré svetlá, ktoré hrali do fialovej, zelenej, modrej a ostatné odtiene nedokázal ani rozlíšiť. Zlievalo sa mu to dokopy a pritom nemusel ani piť. Sám sa čudoval, ale ostal čistý. Hlavne kvôli stretnutiu s detektívkou. Dúfal, že konečne zistí, čo za tetovanie skrýva na pleci.

Mladý barman s dofarbenou tvárou na kostlivca sa k nemu prirútil a zvláštnym prízvuk sa ho spýtal, čo si dá. Marcus ho tu párkrát videl, no zatiaľ s ním nemal tú česť. „Zatiaľ nič," pokrútil hlavou. „Čakám na svoju spoločnosť."

Marcusovi prišlo hlúpe, aby ju nazýval svojou spoločnosťou, keď ho mala detektívka usvedčiť z dvojnásobnej vraždy, ale rozhodne to znelo lepšie, akoby vychrlil niečo v zmysle, že mu po stopách ide ženská s ohnivými vlasmi a on ju musí presvedčiť, že je nevinný. Iná možnosť neprichádzala do úvahy.

Kostlivý barman sa usmial a odišiel obsluhovať jednu ženskú s výstrihom takmer až k pupku. Marcus nad onou kreatúrou prevrátil oči a usiloval sa myslieť na to, že dnes sem neprišiel piť.

Na barovej stoličke sa otočil o stoosemdesiat stupňov, aby dovidel na dvere.

Po piatich minútach si pomyslel, že detektívka ani nepríde, ale dával tomu poslednú nádej. Zavolal na barmana kostlivca a povedal mu, že ak sa tu ukáže žena s ohnivými vlasmi, má ju poslať na terasu s výhľadom na rieku.

Sám Marcus sa vybral von a oprel sa o zábradlie. Počasie v meste bolo stále suché, ale v lete obzvlášť. Uvítal jemný vánok, ktorý sem niesla rieka a privrel oči. Netušil, ako dlho tam tak stál, kým niekto nevyslovil jeho meno.

Už len z prísneho tónu a odmeranosti uhádol, že ide o detektívku. Pousmial sa sám pre seba a otvoril oči. Otočil hlavou doprava pozrel na detektívku.

Mala na sede šortky a voľné biele tričko s nápisom Don't make me walk when i want to fly a vedľa toho zopár čiernych vtáčikov. Marcus nemal rád takú symboliku, ale musel uznať, detektívke to seklo. Aj keď ho troška sklamalo, že tričko má krátke rukávy a on nedovidel na jej tetovanie. Na rozdiel od bordového kameňa od priateľa, ktorý mala medzi kľúčnymi kosťami.

„Dobrý deň, detektívka," pozdravil sa a nasledoval jej pohľad, ktorý zaletel k rieke. „Krásny pohľad, všakže?"

Detektívka sa strhla a pozrela naňho zvláštnym pohľadom, ktorý nevedel identifikovať. „Nejdeme radšej dnu?" spýtala sa a chytila sa dreveného zábradlia.

Marcusovi neušlo, ako tuho zaborila nelakované nechty do dreva. „Tu je väčší pokoj, nie?"

Detektívka mykla plecami a radšej sa posadila na jednu z pletených stoličiek, ktoré boli vystlané hnedými vankúšmi. Marcus nasledoval jej príklad a sadol si oproti. Cítil sa tu uvoľnenejšie ako dnuka, kde bzučala divoká hudba a umelé farby podkresľovali celkové vnímanie. „Tak? Prečo ste so mnou chceli hovoriť?"

Detektívka si zasunula pár prameňov za ucho. Marcus na ňu civel pri tom letmom pohľade. „Ako ste mi odporučili, bola som za vašimi susedmi. Až na jednu ženu, nikto vás nevidel. Ako alibi by to stačilo, avšak tá žena jasne povedala, že vás neskoršie videla odchádzať. Čiže v čase vraždy ste neboli doma."

Marcusov letmý úsmev sa zasekol. „Musela si ma pomýliť," povedal nehlučne.

Detektívka prikývla, čo Marcusa mierne prekvapilo. Zahniezdil sa na stoličke. „Ona sama to celé považuje za zvláštne a to je zrejme jediný dôvod toho, prečo som na vás ešte nepožiadala zatykač. Problém však je, že je to len dohad. Preto potrebujem vedieť, či poznáte niekoho, kto by vám chcel ublížiť."

Marcus sa zamyslel. Jasné, odpovedí bolo množstvo. Neraz sa vyspal s vydatou ženou a párkrát za to schytal pár faciek od naštvaných manželov. Ale ďalej to nikdy nedošlo. Pozrel na detektívku. „Myslím, že tých odpovedí, by mohlo byť hneď niekoľko."

Detektívka siahla po kabelke a vytiahla zápisník. Marcus sa musel uškrnúť. Nadiktoval jej zopár mien, ba dokonca aj adresy a detektívka ku všetkým pridala dodatok- naštvaný manžel.

Potom presunula pohľad na Marcusa a on sa roztápal v jej zelených očiach. Zaujímalo ho, akú farbu mohli mať jej vlasy v originálnom stave. „To sú všetko stopy, to áno," prikývla detektívka, „ale neexistuje ešte niekto? Niekto, kto by mal iný motív? Niekto z vašej minulosti?"

Pri poslednom slove Marcus ustrnul a inštinktívne si prehrabol čierne vlasy. „Z minulosti sotva," povedal bez náznaku dobrej nálady. „Nemám rodinu a sťahoval som sa z jednej strany štátov na druhý."

„Bývali ste v deckom domove?" spýtala sa ho detektívka potichu.

Nervózne poklopkal po doske stola, ktorá ich oddeľovala. Následne prikývol a zahryzol si do jazyka. Nemal rád túto tému.

„Poznali ste svojich rodičov?" Síce sa detektívka pýtala priamo, Marcusovi neušla malá zmena v jej hlase.

Pokrútil hlavou. „Mám nejaké nejasné spomienky, ale netuším, ako vyzerali, či ako sa volali. Netuší to nik."

„Súrodenci?"

„Nemám," odpovedal. Touto časťou si bol istý. Alebo aspoň, chcel si byť ňou istý.

Detektívka zatvorila zápisník a Marcus sa začudoval, keď sa usmiala. S doplnením bielych zubov vyzerala ešte lepšie. „Ďakujem za spoluprácu," uzavrela to a Marcus čakal už len na moment, keď sa zdvihne a odíde. Nestalo sa.

„Nechcete si vynahradiť tú večeru z minula?" spýtala sa nakoniec detektívka.

Marcus sa usmial. „Veľmi rád."

úprimne povedané, nie som si istá, či je z toho klubu výhľad na rieku, lebo na niektorých obrázkoch je a na iných nie... kde je pravda to neviem :D