SNOW WHITE ✔

17.| Pes

Neal Wallace čakal na Phoenix. Chcel si s ňou prebrať ďalšie postupy vo vyšetrovaní. Bol rád, že mu prípad neprišili na krk. Už aj tak bol nútený skrátiť svoju dovolenku a po dňoch v Karibiku naozaj netúžil do polnoci študovať stopy istého maniaka, ktorý lipne na rozprávke.

„Čo keby sme šli na kávu?" skúsil to, keď ju zbadal. „Môžeš ma oboznámiť s dôležitými časťami vyšetrovania."

Phoenix chvíľu váhala, ale nakoniec prikývla, tak o dvadsať minút už sedeli v neďalekej reštaurácii s čudesnými modrými sedačkami so žltými rámami. Budilo to dojem, že sedia v nejakej rozprávkovej chalúpke. Nábytok bol ako vystrihnutý zo začarovanej krajinky.

No Neal to tam mal rád. Varili dobre a personál bol naozaj príjemný. Chodil tam často a rozhodol sa, že túto reštauráciu musí ukázať aj Phoenix, ktorá svojimi vlasmi dokonalo zapadla medzi čudné sedačky.

Objavila sa pri nich mladšia čašníčka Madisson. Bola trocha viac pri tele a jej zvedavé oči hľadeli spoza okuliarov s hrubým rámom. „Ahojte, vítam vás v Pitic Restaurant and Lounge! Neal, už si sa stihol vrátiť z Karibiku?" Po prvej vete sa stratil jej formálny tón a Neal sa zaškľabil.

„Vidíš, som tu v celej svojej kráse, Mad. Dve kávy, prosím." Pre istotu pozrel na Phoenix, či môže byť. Prikývla a naďalej pozorovala obrázok so slnečnicami, ktorý mala nad hlavou.

Čašníčka sa zasmiala a odbehla do kuchyne. Ani sa nestihol Phoenix na niečo opýtať a už bola späť aj s dvoma šálkami. „Máte pekné vlasy," pochválila účes Phoenix.

„Ďakujem," usmiala sa a pritiahla si jednu šálku.

Neal musel uznať, že boli naozaj pekné. Akurát na jeho vkus príliš vyzývavé. Hlavne ak zarátal nevinnú tvár ženy, ktorým patrili. „Tak? Čo sme to vlastne chceli?"

Detektívka Monroeová nad ním pretočila očami. „Prípad Snehulienky."

„Ah, no." Zasmial sa. „Takže, čo vieme?"

„Nie veľa," priznala Phoenix. „Vrah používa ako vraždiaci nástroj špeciálnu odrodu jablka. Rímsku krásku. Vstrekuje do nej jed pre potkany, konkrétne strychnín. Dá sa predpokladať, že obete pozná, keďže od cudzinca normálny človek jablko neprijme. Vychádzame z toho, žeby mohli byť milencami. Hlavne kvôli Jade Woodovej, ktorá mala na sebe len župan, keď Snehulienku prijala vo svojom dome. Našli sa odtlačky a stopy DNA. Na mieste činu necháva jablko a pohľadnicu, ktorá istým spôsobom poukazuje na jedného zo siedmych trpaslíkov. Zatiaľ sme tu mali Kristen s vybratými očami a pohľadnicou Plaška. Jade so zašitými očami a priviazanú k posteli; Spachtoš. A nakoniec Avery s odrezaným nosom. Predstavovala Kýchala."

„To je všetko?" Bolo to málo. „Súvislosti medzi ženami?"

„Žiadne," pokrútila Phoenix hlavou. „Žili v rozličných častiach mesta, s rozličným zázemím. Kristen bola slobodná a známa svojimi mužskými návštevami. Jade mala manžela a Avery žila s rodičmi."

„Znaky násilia?"

„Okrem tých znakov pre trpaslíkov, žiadne."

Neal si povzdychol. Vyzeralo to beznádejne. „Ešte dnes si prezriem detaily k prvej vražde. Možno pomôže nový pohľad."

Phoenix zamyslene prikývla a premiešala kávu lyžičkou. „Aké nádeje tomu dávaš? Teda, je možné odhaliť vraha ešte predtým, akoby udrel zas?"

„Možno," odvetil neurčito. „Ale veľmi by som tomu neveril." Neal si odpil z kávy a Phoenix nasledovala jeho príklad. Pohľadom spočinul na jej červených prameňoch. Pristihol sa pri tom, že túži privoňať k jej vlasom.

Potriasol nad tým hlavou a usmial sa. Prehrabol si plavé vlasy. „Čo by si povedala, ak by si večer prišla ku mne a spolu by sme prebrali detaily?" Bolo to trúfalé. Ale na pohľade detektívky videl, že pochopila.

„Ešte si to premyslím."

Zasmial sa nad tajomnosťou, ktorú vložila do tej jednoduchej vety. Páčila sa mu. A momentálne nebol ďaleko od toho, aby sa zdržal a ochutnal jej plné pery.

*****

Marcus v ruke pretáčal mobilný telefón. Rozmýšľal, či zavolať detektívke alebo nie. Chcel sa s ňou stretnúť. Ale svoje myšlienky nakoniec zahrabal pod vankúšmi a rozhodol sa, že bude lepšie, ak si vyvetrá hlavu.

Nepil, bol úplne triezvy, ale cítil sa tisíckrát horšie, akoby bol na mol. Takto príliš vnímal realitu, v ktorej nič nebolo skreslené.

Videl ženskú na ulici, ktorá vo svojej kabelke vláčila čivavu veľkú ako jeho päsť. Na druhej strane ulice nejaký chlap telefonoval a napriek obrovskej horúčave bol v obleku. Na chodníku ho predbehol chlap na bicykli.

Marcus sledoval okolie. Vnímal všetky detaily, dokonca aj zatúlaného psa, ktorý sa krčil pod autom a jazyk mal na žeravom betóne. Prišlo mu ho ľúto.

Nedbajúc na to, čo si o ňom pomyslia ľudia, sadol si na obrubník a začal k sebe volať psa. Nebol nijako veľký, ale rozhodne ani malý. Mal črty zlatého retrívera.

Pes naňho čudne hľadel, ale ako mu Marcus natrčil ruku, vybehol spod auta a zvedavo zavrtel chvostom. Žena, ktorá prechádzala naokolo, sa vyľakane strhla a pridala na tempe chôdzi.

Marcus nad tým iba pokrútil hlavou a pohladil psa po špinavej srsti. Vyplazil jazyk ešte viac a to Marcusa prinútilo usmiať sa. Kedysi mal psa. Teda, nie on, ale jeho adoptívni rodičia.

Marcus miloval toho vlčiaka, ale majitelia ho dali utratiť, keď mu zistili rakovinu. Nepamätal si, či niekedy plakal tak veľmi, ako keď mu povedali, že Rex už viac nie je.

„Čo keby si šiel so mnou?" navrhol psovi. Bola to sučka. „Teda šla. Dám ti jesť. A piť. Potom ťa umyjem."

Takmer sa mu zdalo, že sa pes blažene usmial. Možno na tom niečo naozaj bolo, lebo mu položila veľké laby na kolená a chcela mu oblízať tvár. Zastavil ju. „Najskôr kúpeľ," povedal s úškrnom a poškrabal psa medzi ušami.

Postavil sa a zavolal za sebou psa. Ten ho nadšene nasledoval a veselo vrtel chvostom. Marcus mu otvoril dvere na svojom dome a pes vpálil dnu ako strela. Jeho prvá cesta viedla na gauč, kde sa pretočil na chrbát a čakal na pohladenie.

Marcus sa uškrnul. Na zem položil misku s vodou, na ktorú pes zareagoval nadšeným brechotom. Zoskočil zo sedačky a o pár sekúnd už hltal studenú vodu. Marcus nemal granule, ale usúdil, že jeho spoločníčka uvíta aj jeho včerajšiu pizzu.

Položil na zem poloplnú krabicu od pizzi so šunkou. Kým sa pes venoval zvyškom jeho včerajšieho obeda, on napustil vaňu. Akosi tušil, že z toho nebude taká nadšená, ale to mu už nevadilo.

Zapískal a pes pribehol. Prekvapilo ho, že keď uvidel vaňu plnú vody, necúvol. Skôr pristúpil bližšie a pozrel na Marcusa, akoby chcel, aby ho tam vložil.

Vyhovel mu. Zdvihol ho na ruky a opatrne položil do vane. Pes sa spokojne zavrtel a počas toho, ako naňho Marcus nanášal jednu vrstvu šampónu za druhou, svojho nového kamaráta pofŕkal vodou.

Keď skončili, Marcus bol mokrý od hlavy po päty, ale vzhľadom na horúčavu a na podmienky, pri ktorých sa tak stalo, mu to nevadilo. Sledoval psa, ktorý vyskočil z vane, otriasol sa a Marcusove protesty nezmohli nič, keď sa celý mokrý rozvalil do jeho postele.

„To je moja posteľ!" výhražne zdvihol ukazovák, ale sučka vyplazila jazyk a prevrátila sa na chrbát. Neodolal a pohladkal ju po mokrej srsti. Ignoroval fakt, že celá jeho posteľ smrdí ako mokrý pes.

„Asi mi nepovieš, ako sa voláš, že?"

Sučka naklonila hlavu. „Misty," rozhodol hneď. Hodilo sa to jej strsti, ktorá zo zlatej prechádzala do popolavej a jej očiam, ktoré sa tvárili, ako najväčšie neviniatka na svete.

Ten obrázok psa s okuliarmi som si nemohla odpustiť :DD