SNOW WHITE ✔

35.| Jazyk

Svet sa mu rozpadal pod nohami. Mal pocit, že kráča po tenkej vrstve ľadu na čerstvo zamrznutom jazere. Hrozilo, že sa ľad rozpadne a on padne do studenej vody, ktorá ho navždy pohltí.

Dotiahol to tak ďaleko a teraz... teraz sa mu malo všetko zosypať? Teraz mal padnúť, umrieť, roztrieštiť sa? Práve teraz, keď bol tak blízko k splneniu svojho cieľa?

Videl šťastie. Bolelo ho to. On na to nemal možnosť. Celý život, všetko zasvätil tomu, aby ho naučil trpieť. Aby aj on cítil tú beznádej, tú samotu, tú neschopnosť konať, kedy sa všetko rúca a svet je v troskách.

A teraz?

Už nemal chuť zničiť ho. Nie takú, ako keď si to celé vzal do hlavy.

No kocky boli hodené.

A on to musel dotiahnuť do konca.

Za každú cenu

Pre svoju rodinu.

Pre svojich milovaných.

Aby ich to konečne zase spojilo.

Musel to urobiť pre seba.

Srdce mu šialene búchalo v hrudi, keď vzal injekčnú striekačku a zapichol ju do jablka. Vstrekol doň celý obsah a všetok jed sa usadil v jablku. Zopakoval to ešte raz.

Jedna obeť pred veľkolepým finále. Až to skončí, všetko bude tak ako má. Áno určite to tak bude. A jeho nebudú zožierať výčitky, nebude mať pocit hrôzy pri pohľade do zrkadla. Konečne... konečne bude všetko v najlepšom poriadku.

*****

Scenár prebiehal ako už toľkokrát predtým. No musel si dávať pozor. Polícia sa obšmietala na každej ulici a chlap v tmavom, s rukavicami a veľkým batohom bol všetkým, len nie nenápadným.

Prekradol sa cez záhrady, lozil po stromoch a asi prvýkrát v živote bol skutočne rád, že sa to naučil, kým bol malý. Jeho kroky boli ľahké a opatrné. Ako keď sa mačka prikráda k svojej koristi. Až desivo to sedelo.

Rozdiel bol však na konci. Mačka svoju obeť zabila. Veľakrát sa s ňou hrala, ale obeť nikdy nemala pocit, žeby mala mačke veriť.

V jeho prípade to bolo inak.

Obeť, jeho korisť, mu verila. Myslela si, žeby jej nikdy skutočne neublížil. Koľká naivita.

Striasol z pliec zvyšky lístia a postavil sa pred dvere bytovky na ulici Jeffersona. Vyhľadal správne meno a zazvonil. Chvíľu trvalo, pokým sa späť ozvalo podráždené: „Prosím?!"

„Ahoj, Selene."

Vedel, že spozná jeho hlas. Milovala jeho hlas. Neraz mu to povedala. „Čo tu robíš?" prskla na neho, no o čosi zmierlivejšie. „Je polnoc!"

„Myslel som si, žeby si moju spoločnosť uvítala," zašveholil nevinne. „Pustíš ma dnu?"

„Tak stáť ťa vonku hádam nenechám," odvetila po chvíli. „Poď."

Dvere zabzučali, keď mu ich odomkla. Hlúpa, hlúpa Selene. Akoby dnes nehlásil inšpektor z oddelenia vrážd, že si majú dať pozor na podivných ľudí, ktorí prichádzajú v noci.

Pousmial sa pre seba. Práve v tomto bola zvláštnosť jeho prípadu. Jeho korisť mu verila. Nenapadlo by jej, že on môže byť ten, pred kým bola varovaná.

Vybehol po schodoch na tretie poschodie, kde naňho už čakala Selene s krátkymi červenými vlasmi a v pyžame, ktoré ledva zahaľovalo čosi z jej tela. „Ále," zatiahla. „Páči sa ti, čo vidíš?"