SNOW WHITE ✔

36.| Chlapča. 1992

Roberto čakal na svojho brata. Chodil sem často a hovoril mu o tom, aký je svet. Ako veľmi sa za ten necelý rok zmenil.

Roberto ho počúval rád. Občas mal pocit, že si to celé len vymýšľa jeho hlava, lebo mu Kalle príliš chýba. Nuž, po čase zistil, že to nebolo tak.

Kalle žil vonku. Keď ušiel z domu, našiel ho milý starší pár a ako Kalle neskôr zistil, nikdy im nebolo dopriate mať deti. S radosťou sa o malého chlapca postarali.

Jemu sa u nich páčilo. Vraj mali veľký dom s krásnou záhradou a mali aj starého psa, ktorý štekal na všetko, čo sa pohlo. Bol to pekný život.

Kalle sa však stále aspoň raz do týždňa vykradol, aby sa vrátil a aby sa porozprával so svojim bratom. Nikdy nikomu nepovedal, čo sa stalo. Roberto tomu nerozumel. Prečo to nepovedal? Mohli by ich zachrániť.

No nikdy nič svojmu bratovi nezazlieval. Ani to, že on začal nový život. Istým spôsobom ho začal aj Roberto. Nebolo mu v dome zle. Áno, chýbala mu škola, kamaráti, ktorých si tam našiel a aj sloboda, ale prítomnosť jeho mami mu to vynahradzovala.

A občas... občas aj prítomnosť jeho otca. Ten sa zmenil. Bol milý, pozorný... taký, ako kedysi. Roberto nechápal, prečo nemohli pokračovať tam, kde kedysi prestali a na niektoré udalosti jednoducho zabudnúť. Jeho detská myseľ sa v tom strácala.

Roberto sedel s prekríženými nohami na povale a počul, ako sa zatvorili vchodové dvere. To Raul, došlo mu. Bola sobota ráno a on chodil zvyčajne nakúpiť.

Práve vtedy sa sem zvykol prikradnúť Kalle a kým sa stihol Raul vrátiť, bol už preč. Pred svojou matkou sa nikdy neukázal a požiadal aj Roberta o to, aby pomlčal o tom, že sem chodí. Preto Abby ani nevedela, či jej druhý syn žije.

Ak šlo o Robertovu mamu, tehotenstvo prebiehalo v poriadku. Ale ako sa blížil dátum narodenia tretieho chlapca, bola Abby stále viac nervózna. Nešlo o strach, či porodí. Bála sa toho, čo bude potom.

Raz to s Robertom preberala. A Roberto jej niečo sľúbil. Bol pripravený obetovať všetko pre to, aby ten sľub dodržal.

Nebol si istý tým, či je to správny krok. Ale ak to od neho žiadala jeho mama, nemohol cúvnuť. Musel urobiť všetko pre to, aby jej vyhovel. Aby jej pomohol. Bola to jeho povinnosť, jeho rozhodnutie. Uľahčiť jej všetko, čo ju čakalo.

Roberto si chrbtom ľahol na zem a pohľad uprel na trámy, ktoré držali strechu. Mal to tu rád. Medzi drevo jemne prefukoval vietor a bolo počuť, ako čvirikajú vtáčiky na vrchu stromov. Ich hlasy nerušili cikády ani cvrčky. Bola to čistá a krásna melódia.

Z jemného zamyslenia ho vytrhlo roztrieštenie skla o podlahu. Okamžite vyskočil a zbehol dole. V kuchyni stála jeho mama, pred ňou bol rozbitý pohár a ona silno stískala okraj stola.

„Mami?"

„Roberto," prehovorila roztraseným hlasom, „Teraz mi musíš pomôcť, dobre?"

*****

Raul bol už hotový s nákupom, kedy sa vedľa neho pristavil neznámy človek a spýtal sa ho, či mu nemá požičať cigaretu.

„Nemám," odvrkol mu. Bola to pravda. Nikdy nefajčil.

„Ale no tak," dohováral mu ten chlap a dokonca ho chytil za okraj košele.

„Nemám!" zavrčal výstražnejšie, ale neznámym mužom to nehlo.

„Daj mi. Ako muž mužovi."

„Nemám tie sprosté cigarety!" zakričal naňho a pokúsil sa vymaniť z jeho zovretia. Vtedy si neuvedomoval, že ten muž bol zjavne opitý.