SNOW WHITE ✔

10.| Abby. 1989

„Mám ťa! Mám ťa!..." Malý chlapec behal pomedzi stromy a kričal na svojho brata, ktorý sedel na vrchu koruny jablone.

„Ako si ma našiel?" spýtal sa ho Roberto a zoskočil z najnižšieho konára. Bol si istý, že ho nenájde.

„Stále si tu," povedal mu brat a schoval sa za kmeň stromu. „Ešte raz! Raz... dva..."

Roberto pobehol preč, vedel, že bratovi počítanie dlho nevydrží. Nevedel napočítať ani do piatich, ale nevadilo mu to. O to zaujímavejšia bola celá schovávačka. Šmykom sa zastavil pri jednom strome a vyšplhal sa na jeho vrch. Polámal pri tom zopár malých konárov ale so zadosťučinením sledoval brata, ktorý prešiel priamo popod strom a nevšimol si ho.

„Chlapci! Poďte dnu, čoskoro bude tma!" Roberto neváhal ani chvíľu, keď začul mamin hlas, ktorý naňho volal z domčeka na kraji sadu. Zoskočil a hoci trocha bolelo, keď dopadol na nohy, rozbehol sa za bratom.

„Hej! Čakaj ma!" zakričal za ním, keď uvidel ako beží do domčeka bez neho.

Jeho brat sa zarazil a zastal. Prekvapene pozrel na Roberta. „Kde si bol?"

„No strome," odvetil Roberto záhadne. Chytil ho za ruku a spoločne sa pobrali do dreveného domčeka. Babka na nich čakala na terase, s rukami založenými vbok.

„Kde ste sa toľko túlali, chlapci?" spýtala sa ich a obom rozstrapatila čierne vlásky.

„V sade," odpovedal Robertov braček nadšene a prebehol tých pár metrov, aby mohol skončiť v maminom objatí. Ona už sedela na stoličke pri jedálenskom stole a s úsmevom ich pozorovala. Malý chlapec ju objal a ona si ho posadila na kolená.

„Poď sem aj ty," povedala Robertovi, ktorý nadšene pobehol jej smerom a vyliezol jej na koleno.

„Čo je na večeru?" spýtal sa mami, ktorá si hodila svetlé vlasy dozadu a obom vtisla pusu na líce.

„Zajačik."

Roberto sa zasmial a zliezol z nej. Podišiel k hrncu a nazrel doňho. Mäso identifikovať nevedel, ale rozhodol sa veriť mame. Prečo by mu v niečom klamala?

*****

Roberto pomaly zdvihol hlavu z mäkkého vankúša a zažmúril do tmy. Niečo nesedelo a nebol to len jeho brat, ktorý ležal vedľa neho a objímal starého plyšové zvieratko, ktoré kedysi patrilo Robertovi.

„Zmizni!" začul kričať mamu z dolného poschodia. Niečo ho prinútilo vstať z postele, zasunúť si nohy do papučiek a vyjsť na chodbu. Začul, ako sa dvere domu s buchnutím zatresli práve vo chvíli, keď stisol kľučku. Vyšiel na chodbu a pomaly zišiel po drevených schodoch, ktoré vŕzgali pod jeho krokmi. Nevedel, čo má dole čakať, ale mama, ktorá sedela na stoličke a plakala, ho prekvapila.

„Mami? Ty plačeš?" spýtal sa potichu a prešiel k mame. Chytil ju za ruku a mama sa naňho pozrela svojimi krásnymi modrými očami, v ktorých sa leskli slzy. „Si smutná?"

„Ale nie," povedala milo a spakruky si utrela slzy. „Prečo nespíš?" Pokúšala sa usmiať, ale Roberto videl, že je smutná. Tak prečo klamala?

„Neviem," odvetil popravde a sadol si na zem. Sledoval maminku a až po tom si všimol, že starká sa opiera o kuchynský pult a zamračene hľadí na stenu s bielo-modrou tapetou.

Nakoniec sa pozrela na Roberta a usmiala sa. „Pôjdeš pekne do izby a ľahneš si, dobre? Musíš spať aby si zajtra vládal."

„Prečo? Čo bude zajtra?"

Babka sa pozrela na mamu, ktorá pomaly prikývla. „Zajtra," začala babka a pomohla Robertovi postaviť sa z chladnej zeme, „si urobíme menší výlet."