I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 5

           

Bol neskutočne upršaný štvrtok. Od rána lialo ako z krhly. Vonku bolo otrasne a radšej by som ostala doma, než sa trepala do školy. Navyše, dnes som mala mať francúzštinu. Čakala som pred učebňou a scrollovala facebook. Keď prišla madame Tremblay, chcela som ju zastaviť a vysvetliť jej, aká je moja situácia. Miesto toho mi však kývla, aby som si sadla a počúvala ju. Začala hovoriť niečo po francúzsky, takže som jej nerozumela ani slovo. Sedela som s podopretou hlavou a čakala som kedy konečne dokecá. V strede jej monológu sa do triedy dovalil Styles. Čakala som, že ho aspoň napomenie, ale to sa nestalo. Stavím sa, že keby som meškala ja, určite by som dostala nejaký trest a nie žiarivý úsmev. Bez slova si sadol vedľa mňa.

Ignorujúc moju vystretú ruku, nám rozdala papiere, na ktorých boli cvičenia, ktoré sme mali vypracovať. Ona sa k nám otočila chrbtom a začala niečo čmárať na tabuľu. Asi po desiatich minútach som sa obzrela po triede. Všetci do jedného vypracovávali úlohy. Profesorka sa otočila, niečo povedala a napísala na tabuľu čas. Super, takže o desať minút do máme odovzdať a ja nemám ani jedno slovo. Bohužiaľ, hrdosť musela byť bokom. Vytočila som sa k Stylesovi a štuchla ho do ramena.

„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale mohol by si mi pomôcť?"

Samoľúbo sa usmial. „Čomu nerozumieš?" a natiahol sa nad môj papier.

„Popravde,, ničomu."

Zodvihol oči z môjho papiera. „Vieš ty vôbec po francúzsky?" opýtal sa.

„Nie."

Otočil sa smerom k profesorke, ktorá bola zaujatá písaním na tabuľu. Keď videl, že sa nepozerá, posunul ku mne jeho papier.

„Opíš si to." Pošepol mi.

Bez váhania som na papier naškrabala všetko, čo som videla. Bolo mi to maximálne hlúpe, ale vysvetlím mu to po hodine.

Profesorka pozbierala papiere a začala si ich prezerať. Styles dostal pochvalu, všetko mal výborne, bez jedinej chyby. Mne zopár veci chýbalo, ale nebolo to až také strašné. Po hodine som sa mu chcela, skôr než sa vyparí poďakovať. Dobehla som ho na chodbe.

„Inak veľmi pekne ti ďakujem, že si mi to dal opísať."

„V pohode." Veľmi ma však nevnímal, pretože sa pozeral do telefónu a s niekým si písal. Pomaly som sa otočila, že odídem, keď sa ku mne prihovoril.

„Odpisovala si od toho najlepšieho. Pokračuj a možno ten predmet urobíš." Samoľúbo podotkol. Nevedela som čo mu na to odpovedať, a aj tak, venoval sa mobilu a kráčal preč. Na jednej strane som si už myslela, že je v ňom zrejme niečo dobré, ale ako vidím, namyslenosť mu nechýba.

Znudene som kráčala na obed. Chcela som spať a nie trčať v škole. Na obed sme mali vyprážaný mastný rezeň so zemiakmi. Čakala som v rade na jedlo, ktoré neznášam a sadla som si k stolu kde bol Sebastian, Julia a Lola.

„Ak chceš, kľudne zjedz aj môj." Podala som tanier Sebastianovi, ktorému rezeň evidentne veľmi chutil.

„Súhlasím s tým, že Daisy je krava." Vypadlo zrazu z Julie.

„Konečne si si to všimla." Znudene som podotkla.

„Máme na škole novú študentku. Profesorka ju poverila, aby jej pomohla. A čo ona urobila? Na telesnej ju poslala do chlapčenských spŕch a na hodinu biológie do inej učebne. Do tej kde učil profesor Hughes. Vieš si predstaviť s akým výrazom sa to dievča vrátilo."

Profesor Hughes bol  najprísnejší profesor, akého som kedy poznala. Neznášal neschopnosť a pre neho bola neschopnosť aj to, že vám spadne pero na zem. Neexistoval študent alebo študentka, ktorí by od neho nemali nejaké pokarhanie. A nechcem ani vedieť čo si prežilo to dievča, keďže je nové a vošla omylom do jeho triedy.