I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 1

Zobudila som sa na ten najotravnejší a najhorší zvuk, aký len môže existovať. Budík. Ale to nebol len tak obyčajný budík. Bol to budík v pondelok ráno a bol prvý školský deň. „Ale Nie", prevrátila som očami a natiahla si perinu nad hlavu. Znovu som sa ponárala do ríše snov, keď ma tentokrát prebrala moja mama: „Lucy, vstávaj! Prídeš neskoro do školy!" Hlasno som si povzdychla a odkryla som perinu. Pomaly som sa zdvihla z postele a podišla k oknu. Vyzeralo to, že dnes bude krásny slnečný deň. „Hm, aspoň niečo." Podišla som k svojej skrini. Otvorila som ju a rozmýšľala som, čo si oblečiem. Väčšina vecí bola nahádzaná na kope. Neznášam skladanie vecí. Navyše, preferujem rifle a voľné tričká, takže žiadne žehlenie nepotrebujem.

Jedinou výhodou toho, že vstávam posledná, je to, že mam voľnú kúpeľňu. Pozrela som sa na seba do zrkadla. „Príšera", vyšlo zo mňa a pousmiala som sa. Veď, kto ráno vyzerá dokonale? Umyla som si tvár, zuby a rozčesala som si hniezdo na hlave. Ako stále som sa trochu primaľovala. Jediné, čo ma fakt vytáčalo, boli moje vlasy. Ani rovné ani kučeravé. Niečo medzi. Na jednej strane som mala jemné vlny, ktoré vyzerali fakt dobre. Bohužiaľ, to sa nedalo povedať o druhej. Vytiahla som žehličku na vlasy a čakala, kým sa nahreje. Nepatrím medzi dievčatá, čo majú zo seba komplexy, o ktorých sa každému sťažujú, ale tie vlasy ma fakt vedia nasrať.

O niekoľko minút som kráčala dolu schodmi do kuchyne. Žijem s rodičmi a troma súrodencami. Moja malá 4 ročná sestrička sa volá Emily. Všetci jej hovoríme Lily. Úprimne, mám som ju zo svojich súrodencov najradšej. Nikdy nerobí žiadne problémy. Nie je rozmaznaná a nikdy netrucuje. To sa však nedá povedať o našom bratovi Tommym. Má 10 a jediné, čo ho zaujíma, sú počítačové hry. Nemá žiadnych kamarátov, okrem tých virtuálnych. Za celé tie roky som ho nevidela na ihrisku alebo von s kamarátmi. Strašné. Samozrejme, sa to prejavovalo na jeho správaní. V jednom kuse protestoval, keď sme išli niekam, kde nebol počítač. Väčšinou sa snažil pokaziť celý výlet.

Lily a Tommy práve doraňajkovali cereálie s mliekom. Nerada raňajkujem, takže som si len prisadla a naliala pomarančový džús. V podstate som bola stále unavená, takže som zaspávala s otvorenými očami. „Už je neskoro, zaveziem vás do školy." Oznámila nám mama.

„To nemyslíš vážne mami, do školy sa vozia malé deti." Okamžite začala protestovať Maisie. Maisie bola odo mňa o rok mladšia. Nemali sme spolu absolútne nič spoločné. Zatiaľ, čo mňa nezaujímali šminky, oblečenie, chalani a najlepšie párty, ona sa o nich zaujímala ostošesť. Prišlo mi trápne, ako sa svojim správaním snažila dostať do zlatej elity školy.

„Nechcem počuť žiadne protesty." Odpovedala jej mama. Maisie sa okamžite zdula a založila si ruky.

Všetci sme spoločne trčali v dopravnej zápche. Ako to už býva v prvý školský deň.

„Mami prídeme neskoro." Precedila cez zuby provokačne Maisie. Mama na ňu vrhla nahnevaný pohľad. „Sú to dva bloky, prejdeme sa." Povedala som, a hneď som vystúpila. „Ahoj mami" pozdravila som mamu a kráčala som ku chodníku. Maisie kráčala za mnou, okamžite vytiahla telefón a začala niekomu telefonovať. Vzdialila som sa od nej a premýšľala som, aký asi bude tento rok. Máme mať oveľa viac predmetov, keďže na ďalší rok maturujeme. Keby sa len dalo maturovať skôr. Ešte 2 roky musím vydržať na tej psychiatrii. Naša škola patrila medzi najväčšie v Londýne. Kedysi to boli dve školy, ktoré sa neskôr spojili a vznikla jedná veľká. Chodilo tam okolo 5000 žiakov. Pomaly som sa blížila ku škole, kde už stálo neskutočne veľa ľudí. Začala som byť nervózna. Bola som sama. Samozrejme moja sestra niekde zmizla už dávno, ale poznáte ten pocit, keď idete prvý deň do školy, medzi dav žiakov a ste sami? Práve ten som teraz zažívala. Snažila som sa nájsť svoje kamarátky, ale neúspešne.

„Ahoj Lucy." Započula som sa sebou známy hlas.

„Ahoj Sebastián, ako sa máš?" usmiala som sa na môjho najlepšieho kamaráta. Sebastiána poznám od škôlky. Je to presne ten typ kamaráta, ktorému môžete zavolať o 3 ráno s hocijakým problémom.

„Až na to, že začína škola je to fajn."

„No to hej." Dala som mu za pravdu a usmiali sme sa.

„Nevieš, kde je Lola a Julia?" opýtala som sa

„Áno, už ťa hľadali."

Predierali sme sa cez dav ľudí, až sme konečne našli moje najlepšie kamarátky. Privítali sme sa a objali. Lolu poznám ako Sebastiána už od detstva. Vždy sme spolu vychádzali perfektne a mohla som sa na ňu vo všetkom spoľahnúť. Julia bola naša spolužiačka, ktorú sme spoznali až na strednej škole. Už od začiatku sme si perfektne rozumeli. Jediná vec, ktorá ma na nej rozčuľovala, bola jej posadnutosť sociálnymi sieťami. Nestihli sme sa ani poriadne privítať a už mi prišlo upozornenie, že ma označila v príspevku na instastory. Vytiahla som mobil  a pozrela sa na fotku.

„S láskami po dlhom čase." Tak dlhý podľa mňa nebol. Nevideli sme sa iba týždeň, pretože bola na dovolenke. Zakrútila som hlavou a prevrátila očami.

„Mali by sme ísť bližšie, aby sme niečo z príhovoru aj počuli."

Pomaly sme sa predierali dopredu, keď som započula nenávidený povýšenecký smiech. Nemusela som sa ani otáčať, vedela som presne, komu patrí. Patril DaisyJacksonovej. Daisy bola, samozrejme, najpopulárnejšie dievča na škole a všetci jej zobali z rúk. Ku každému bola protivná, medzi jej hlavné záľuby patrilo ohováranie a predvádzanie sa, ale aj napriek tomu sa s ňou chcel každý kamarátiť.

„Ahoj Daisy." Pozdravila jej Julia okamžite, načo som na ňu vrhla nechápavý pohľad. Samozrejme,Daisy si ani nevšimla, že jej niekto zdraví a ďalej sa afektovane smiala na nejakom trápnom vtipe. Otočila som sa a pozrela sa na ňu. Mala oblečené biele, úzke a do školy dosť krátke šaty. Na nohách mala vysoké lodičky. Mala dlhé blond vlasy a bola ovešaná rôznymi šperkami. Vedľa nej stáli jej rovnako povahové kamarátky Megan a Molly. Megan jej držala tašku, zatiaľ čo ona začala s našpúlenými perami, robiť novoročné selfíčka. Prvý deň začal úžasne, horšie to už ani nemohlo byť.

„Môžeme sa vzdialiť, fakt to nemôžem počúvať." precedila som medzi zubami. Lola a Sebastian so mnou okamžite súhlasili. Julii to bolo jedno. Premiestnili sme sa zo stredu na úplný kraj. Konečne ďalej od afektovaných zrúd.

„Nikdy si mi nepovedala, čo máš vlastne proti Daisy." Spýtavo na mňa hľadela Julia.

„Na škole je veľa dievčat, ktoré sa správajú ako ona, ale ty nenávidíš iba ju."

„Nechcem o tom hovoriť."

Do toho začala riaditeľka s novoročným príhovorom. Prvých asi tak 5 minút ju všetci počúvali. Potom to upadlo a každý vytiahol mobil. Bolo mi riaditeľky ľúto, nebola to zlá žena, ale nedokázala zaujať. Snažila som sa ju počúvať aj napriek tomu, že ma nezaujímal školský poriadok, ktorý ako každý rok na príhovore čítala.

„Panebože, pozri sa, kto ide." Začala sa rozplývať Julia.

Obidve začali ochkať ako zamilované pubertiačky. Otrávene som sa otočila, pretože som chcela vedieť, nad kým tak slintajú.

Zozadu, kráčala po strede skupinka chalanov, ktorým sa všetci uhýbali z cesty. Môj pohľad sa zastavil na jednom z nich. Mal na sebe čierne úzke nohavice, čiernu košeľu vyhrnutú po lakte. Cez ten odhaľujúci kúsok bolo vidno nejaké tetovanie. Kučeravé vlasy mu jemne rozfúkaval vietor. Svoj pohľad som nasmerovala na jeho tvár. Výrazné zelené oči, jemné jamky, ktoré mu vybiehali pri úsmeve. Dokonalé zuby, dokonalé oči, dokonalá tvár. Ani som si neuvedomila ako tupo som ostala zízať na Harryho Stylesa.