I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 26

           

Nevedela som sa dočkať kedy bude koniec vyučovania. Cítila som  sa zvláštne. Prečo ja? Prečo nemôžem mať normálny vzťah s normálnym chalanom? Prečo sa musím zapozerať do najväčšieho sukničkára a asi aj klamára? Na jednej strane som stále trochu verila Harrymu a jeho slovám. Avšak Julia je moja kamarátka, v niečom takom by mi určite neklamala. Z poslednej hodiny som nič nemala a vôbec som nedávala pozor. Keď som konečne začula zvonček rýchlo som vyrazila ku svojej skrinke, aby som sa mohla čo najrýchlejšie dostať preč.

„Lucy počkaj." Kričala na mňa Katie a snažila sa preraziť si cestu pomedzi spolužiakov.

„Katie, ponáhľam sa."

„Ja som sa ťa chcela iba niečo opýtať."

„A čo keby sme išli na kávu. Len čím skôr preč zo školy." Navrhla som jej a nervózne sa obzerala.

„Fajn, môžeme."

„Tak rýchlo." Popohnala som ju a natiahla si kapucňu.

Katie sa samozrejme babrala s vecami a prešlo šesť minút, kým konečne zatvorila skrinku. Z diaľky som videla pomaly prichádzať Harryho partiu, tak som sa rýchlo otočila. Katie ma však nenasledovala, ale vracala sa k svojej skrinke. Prisahala som si, že ju zabijem.

Postavila som sa za veľký kvetináč, hneď ako som uvidela Harryho. Cítila som sa ako malé dieťa, ale nechcela som aby ma videl. Našťastie všetku svoju pozornosť venoval telefónu a nevnímal ani svojich kamarátov.

„Lucy." Zavolala na mňa Katie, samozrejme na celú chodbu.

Ignorujúc Katie som sledovala Harryho, ktorý odlepil zrak od mobilu a pozeral sa okolo seba. Kľakla som si, aby som sa viac schovala a plesla si dlaňou  po čele. Zabijem ju. Určite.

Keď ma konečne videla naznačila som jej nech je ticho a nech pokračuje ďalej, že ju dobehnem. Chalani boli príliš blízko a bolo by zvláštne keby som si teraz vykročila spoza kvetináču s úsmevom na perách. Modlila som sa ku všetkým mytologickým výmyslom, len aby si ma nikto z nich nevšimol. Našťastie, moje modlitby boli vyslyšané.

Počkala som kým bol vzduch čistý aj pred školou, kde ma už Katie netrpezlivo čakala.

„No, to bolo zvláštne." Pozrela na mňa znudene

„Nič sa nepýtaj." Prosebne som sa zatvárila

„Myslela som, že je všetko v pohode."

„Bolo, ale zistila som niečo čo to zmenilo."

„A to Julii veríš?" opýtala sa priamo.

Trochu ma tou otázkou zaskočila, jej meno totiž doslova vypľula.

„Je to moja kamarátka, neklamala by mi." Mykla som plecom.

„Dobre, chcela som sa ťa opýtať, onedlho mám narodeniny a chcela by som usporiadať menšiu oslavu." Zmenila Katie tému.

„Wau to je perfektné!" potešila som sa.

„Koho chceš pozvať?" vyzvedala som.

„No určite teba, Lolu, Sebastiana a chcela som aj Nialla a Harryho."

„Nevedela som, že si s nimi až tak rozumieš." Dodala som prekvapene.

„No Niall sa mi tak trochu páči" začervenala sa „A Harry je tiež milý.  A ten sa pre zmenu páči tebe. Možno by to bola skvelá príležitosť sa trochu viac spoznať."

Ako bolo mojím zvykom, začala som riešiť banality. Niall bol fajn, bola som rada že sa Katie zabuchla do niekoho normálneho. Háčik, bol však v tom, že on išiel sto percentne po mne. Neustále mi písal a lajkoval fotky. Za ďalšie neviem, či mám ešte chuť „spoznávať" Harryho. A navyše si myslím, že oni majú svoje partie uznávačov, pätolízačov a nie nás nezaujímavé dievčatá.

Katie ma pozorovala a čakala na moju odpoveď.

„Lucy prosím. Bude to hlúpe keď zavolám len Nialla, a určite nepôjde sám." Presviedčala ma.

„Dobre, nejako to vymyslíme." Súhlasila som nakoniec. Nechcela som jej kaziť ilúzie, koniec koncov bude mať narodeniny.

S Katie sme si ešte sadli na kávu a rozprávali sa o oslave. Neznelo to až tak zle, ale aj tak mi to spôsobovalo zimomriavky. Kým sme dokecali bolo takmer päť hodín a pre mňa najvyšší čas ísť domov. Keďže je november a blíži sa zima, bolo už úplne šero takmer tma. Mobil som si vypla, už v škole aby som sa vyhla telefonátom od mamy. Domov som to mala len desať minút pešo. Kráčala som po ulici a obdivovala okolie. Jeseň bola mojím obľúbeným ročným obdobím, mala v sebe akési čaro. Zamyslene som sa rozhliadala po okolí a nevšimla si auto, ktoré pri mne zastalo. Otočila som sa až na zvuk, otvárajúceho sa okna.

Kto by to mohol byť keby nie Harry. Celý čas som sa mu snažila vyhnúť a nevyhnem sa mu dve minúty od domu.

„Sleduješ ma?" opýtala som sa drzo.

„Áno." Odpovedal  pobavene a asi čakal kým nastúpim.

Stála som na ulici a bola pevne rozhodnutá, že do auta nenastúpim.

„Nezdržím ťa dlho." Povedal mi.

Prekrútila som očami.

„Harry, prepáč nemám veľa času. Ponáhľam sa domov." Klamala som

„V poriadku, iba som ti chcel dať túto obálku. Posiela ti ju Gemma. V škole som ťa nevidel a na správy si mi neodpisovala." Povedal vecne

„Aha, ďakujem." Povedala som a zobrala si obálku.

Nastalo trápne ticho. Počas toho mi nenapadlo nič iné než hlúpo očami skenovať obálku.

„Je to niečo z práce." Prehovoril

„Tak ja už musím ísť." Prehovorila som a ustúpila od auta.

„V poriadku." Povedal a zatvoril okno.

Čakala som aspoň pozdrav, ale bola som dosť odmeraná. Urobila som asi tri kroky smerom domov, keď sa zrazu spustilo okienko.

„Mimochodom, za tým kvetináčom si vyzerala podarene." Zaškeril sa, stúpil na plyn a odišiel.

Cítila som, ako sa červenám. Do riti, on ma videl. A vie, že som sa pred ním schovávala.

Pokrútila som hlavou. Dnešný deň už ani nemôže byť horší. Otvorila som bránku a zabuchla ju. Myšlienkami som sa neustále vracala k Juliiným slovám, pričom som nevnímala okolie. Hneď ako som otvorila dvere, vedela som že sa niečo doma stalo. Potichu som sa vyzula a smerovala do obývačky. Keď som si spočiatku myslela, že dnešný deň už nemôže byť horší, bol to omyl. Posledný kúsok nádeje na lepší večer sa rozplynul, keď sa moje oči stretli s otcovými.