I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 15

           

Pomaly som už čiastočne vytriezvela. Premohla ma únava a zo všetkého najradšej, by som išla domov. Z diaľky som videla Lolu a Katie ako sa zabávajú. Nechcela som im kaziť zábavu, tak som sa rozhodla ísť domov sama. Vonku bolo milión ľudí. Smerovala som ku jedinému taxíku. Zaklopala som na okno.

„Dobrý, ste voľný?" slušne som sa opýtala.

Taxikár mi prikývol, keď v tom sa z druhej strany otvorili dvere a dnu nasadlo nejaké opité dievča s opitým chalanom. Zakričala taxikárovi adresu a ten hneď vyrazil. Ostala som tam stáť ako idiot.

Nemala som teda inú možnosť, ako ísť na nočný autobus. A vyjde ma to lacnejšie. Počkala som niekoľko minút na môj spoj. Bolo dosť neskoro, nočné autobusy chodia okolo, takže domov budem cestovať takmer 50 minút.

Autobus zastavil a nastúpila som. Sadla som si na prvé voľné miesto, ktoré som videla.

Asi po desiatich minútach som pocítila nepríjemný pocit v žalúdku. Prišlo mi neskutočne zle zo všetkého alkoholu, ktorý som vypila. Vyletela som z autobusu na prvej zastávke a snažila sa to predýchať a nezvraciať.

Neďaleko bol malý supermarket, do ktorého som vošla a kúpila si minerálku. Bože, čo mi to len napadlo, vychlastať toľko vodky a ešte s pivom. Sadla som si naspäť do zastávky a napila sa vody. Po malej chvíľke mi už bolo lepšie, čo bolo horšie nešiel mi žiaden autobus. Najbližší mi pôjde až o hodinu. Bola mi neskutočná zima. Nemohla som sa ani vrátiť, pretože naspäť tiež nič nešlo. Pozrela som na mobil. 3.45. výborne. Nič lepšie, sa stať ani nemohlo.

Prešlo asi päť minút, keď prišiel nejaký iný autobus. Nemala som čo stratiť, tak som nastúpila. Našťastie išiel niekoľko zastávok mojím smerom. Potom to už prejdem pešo.

Vystúpila som a vybrala som sa smerom k skratke. Viedla, cez obytnú štvrť, takže by to nemalo byť také strašné.

Samozrejme, to bola asi najväčšia blbosť, akú som mohla urobiť. Po ceste som stretla niekoľko skupiniek, opitých ľudí. Niekoľkí chalani po mne popiskovali, z čoho som nemala vôbec dobrý pocit.

Pridala som do kroku. Neustále som sa otáčala. Čo bolo, najhoršie, nejakí dvaja muži ma začali prenásledovať. Dobre, ukľudni sa. Hovorila som si v duchu. Možno majú rovnaký smer. Keď som započula smiech a pískanie, vedela som že je zle.

Z vrecka som vybrala telefón a vytočila som Sebastiana.

Mobil sa mi po prvom zvonení vypol. Bol úplne vybitý.

„Kam sa tak ponáhľaš slečinka." Zakričal na mňa jeden z nich.

„Nestratila si sa? Ukážeme ti cestu." Povedal druhý a začali sa smiať.

Bola som pripravená sa rozbehnúť, keď zrýchlili.

V tom sa zo zákruty vyvalilo veľké čierne auto. Vtedy mi prebehol celý život pred očami a videla som sa na titulných stránkach časopisov.

Auto pri mne prudko zabrzdilo.

„Čo tu robíš?"

Vyvalila som oči a hľadela som priamo na Harryho. Zamračene sa na mňa pozeral. Otočila som sa. Po dvoch mužoch nebolo ani stopy.

Bez slova som obišla auto a nastúpila si.

Harry ma prepaľoval pohľadom.

„Vysvetlíš mi, kurva prečo si tu sama o takejto hodine?" naštvane vypľul.

„Nešiel mi autobus." Potichu som prehovorila

„Vieš koľko úchylov sa tu teraz potuluje?"

Mlčala som. Mal pravdu.

Pozerala som ticho pred seba.

„Prosím ťa, odvezieš ma domov?" opatrne som sa opýtala.

Neodpovedal, mi len naštvane pozoroval cestu. Na moje gusto išiel až príliš rýchlo. Navyše viem určite, že pil.

„Čo si tu vlastne robil ty?" opýtala som sa nakoniec.

„Bol som odviezť Daisy. Myslel som si, že máš toho v hlave viac ako ona, ale ani ona nie je tak sprostá aby behala v noci sama po uliciach." Naštvane mi odpovedal.

Nechcela som sa s ním hádať. Síce ma mrzelo, že ma nazval sprostou, ale musím uznať, že mal pravdu. Ani nechcem vedieť, čo by sa stalo, keby nešiel náhodou okolo.

Pozrela som sa do spätného okna a videla som policajné auto.

„Harry" začala som

„Čo je." Naštvane sa na mňa pozrel.

„Za nami sú policajti." Uvedomovala som si riziko, do akého som ho zatiahla. Nebol triezvy, určite by nafúkal.

Harry rýchlo zabočil do prvej uličky a zaparkoval pri dome.

„Prečo šoféruješ opitý?"

„Nie som opitý."

„Ale pil si."

„Nie som opitý. Navyše buď rada. Ani nechcem vedieť, čo by sa s tebou stalo, keby som nešiel okolo."

Ostala som ticho, mal pravdu. Znova.

Našťastie policajti prešli okolo a nezastavovali sa. Harry naštartoval a pokračoval v jazde. Celou cestou sme obaja mlčali. Keď sme zastavili pred mojím domom vysúkala som zo seba „Prepáč."

Nechápavo na mňa pozrel.

„Kvôli mne ťa mohli chytiť."

„Aj keby ma chytili, je mi to jedno." Pokrčil plecom.

„Ďakujem." Prikývol a keď som vystúpila, ihneď odišiel.