I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 6

Harry sedel a podopieral si rukami hlavu. Vedľa neho bol mobil, peňaženka a krabička od cigariet. Celý sa triasol. Podišla som k nemu bližšie.

„Ehm, Harry si v poriadku?" opatrne som sa opýtala.

Zodvihol hlavu a pozrel na mňa. Rozhodne neplakal, ale vyzeral zničene.

„Daj mi pokoj." Prehovoril chrapľavým hlasom.

„Pozri, viem, že nie sme kamaráti, vlastne sa ani nepoznáme, ale vidím, že sa niečo stalo."

„Si sprostá? Nerozumieš tomu, že mi máš dať pokoj?" hlas sa mu triasol.

Tieto stavy som poznala na svojej sestre. Aj tak som tvrdohlavo pokračovala.

„Môžem ti pomôcť." Povedala som a myslela som tým telocvičňu. Bolo jasné, že ani prstom nepohol.

„Buď taká láskavá a odprac svoj zadok inde a otravuj niekoho iného. Nemám záujem počúvať tvoje sprosté reči a ani ťa vidieť, proste zmizni!" v tvári bol červený a pomaly kričal. Ostala som na neho šokovane hľadieť. Nadýchol sa a išiel niečo povedať, keď som sa otočila a utiekla som preč. Neviem, či som bola viac nahnevaná alebo sklamaná. Posledné kabinety som maximálne odflákla a bolo mi to jedno. Pozrela som na hodinky. Bolo už šesť večer. Čudujem sa, že ma neprišiel skontrolovať Hughes.

Začala som klopať na jeho kabinet. Nikto sa však neozýval. Po chodbe išiel vrátnik a opýtal sa ma čo tam robím. Vysvetlila som mu, že som po škole a čakám kedy Hughes skontroluje kabinety, aby som mohla ísť domov. Pozeral na mňa ako na blázna a oznámil mi, že všetci profesori už dávno nie sú v škole a on obzvlášť. Jasné, to mi mohlo dôjsť. Preto aj Styles nič nerobil. Pri spomienke na to, som zosmutnela. Neviem, prečo ma to vôbec zaujímalo.

Celou cestou som premýšľala o Daisy a jej milých slovách na moju adresu. To s mojou matkou prehnala, ale odkiaľ to vedela?! Išla som okolo presklenej kaviarne a zahliadla som svoj odraz. Mala som na sebe čierne rifle, botasky a čiernu koženku. Čo je na mojom štýle zle? Ani neviem, ako dlho som tam stála a premýšľala. Vždy, keď sa snažím niekomu pomôcť ostanem najhoršia. Prídem za Maisie, chcem jej pomôcť ostanem zlá. Chcem pomôcť otcovi alebo mame a ostanem zlá. Dokonca ani tomu hlupákovi Stylesovi som nemala pomáhať. Načo je to dobré?

„Kde si bola tak dlho?" opýtala sa ma mama.

„V škole." odpovedala som s nezáujmom.

„To až doteraz?"

„Áno, až doteraz." Odsekla som. Dosť ostro.

Mama na mňa vyvalila oči. Potom na mňa začala nepríčetne vrieskať, čo si to dovoľujem a ako sa s ňou rozprávam. Ostala som v šoku. Mama na mňa nikdy nevrieskala, väčšinou len na Maisie. Za normálnych okolností, by som sa jej ospravedlnila, ale dnes som bola taká napálená, že to neprichádzalo do úvahy. Odpochodovala som do izby a zavrela som za sebou dvere. Dnes som bez obeda, bez večere, bez nálady. Zajtra je konečne piatok, dobrovoľne sa pôjdem niekam opiť.

Zapla som mobil, aby som si to dohodla skôr, než si to rozmyslím. Mala som takmer milión upozornení. Lola v svojej samomluve opisovala, ako som dobre naložila Daisy a že som pre introvertov, ktorých šikanuje hviezda. Juliu viac zaujímalo, ako bolo po škole, keďže vedela, že tam bude Styles. Ten vraj meškal na hodinu s Hughesom, takže preto bol po škole. Tak mu treba.

Mama nás chcela na víkend odpratať k starým rodičom. To môže, ale jedine Lily, Tommyho a Maisie. Ja som dospelá. Už nebudem to poslušné dievčatko. Vyšla som na chodbu a videla som Maisie vchádzať do kúpeľne. Nemala som zlý úmysel, len som niečo potrebovala. Niečo, čo ma ukľudní.