I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 28

           

Ostala som ticho stáť na chodbe s mamou. Tá sa po nekonečnom tichu otočila a bez slova odišla. Smutne som hľadela na dvere v nádeji, že sa otvoria a otec sa zasmeje a povie že to bol žart. Ale nebol. Neviem ako dlho som tam stála. Mama sa vynorila z dverí s tým, že ide do práce a jedlo mám v chladničke. Takže som tu ostala sama. Nikdy som nezažila také ticho a nepohodu zo samoty ako v tejto chvíli. Spočiatku som rozmýšľala o tom, že si pôjdem ľahnúť a zo všetkého sa vyspím, ale necítila som žiadnu únavu. Potrebovala som vypadnúť z domu a bolo mi úprimne jedno kam. Najviac zo všetkých som túžila vidieť svoju najlepšiu kamarátku Lolu. Samozrejme Lola, je živel takže vôbec nenamietala ísť von.

„Čo sa stalo, že si sa rozhodla ísť von tak neskoro?" smiala sa Lola

„Potrebujem vypadnúť z domu, nič viac." Falošne som sa usmievala

„To je pekné, ale ja chcem vedieť pravdu."

Nebola som pripravená povedať pravdu. Hanbila som sa za to ako sa zachoval môj otec. A vôbec som nechcela aby ma niekto ľutoval. Preto som sa rozhodla klamať a prerozprávala jej historku o Harrym a o tom, čo mi povedala Julia.

Lola sa nachvíľku zamyslela. „Vieš ťažko povedať aká je pravda. Ja Harryho až tak dobre nepoznám."

Povzdychla som si. „Ja tiež nie. Celé roky som si myslela že je to idiot, potom som sa s nim viac krát rozprávala a zmenila som názor. Hlavne po istých udalostiach. A je ku mne veľmi milý."

„Lucy on je milý ku každej. Taktika sukničkára. Občas odporný občas milý, povie jedno a robí druhé. Najhoršie je keď poznáš niekoho, čo robí niečo, ale od iných sa dozvedáš niečo iné. Ehm, chápeš?" zaškerila sa.

„Áno." Prikývla som.

„A nevýhoda nás dievčat je tá, že po normálnom dobrom chalanovi sa ani neobzrieme, ale tých čo sú zlí si všímame, milujeme a chceme."

„To je pravda. Stále mi však vŕta v hlave čo sa mohlo stať na tom Halloweene." Zamyslela som sa.

„V tu noc sa toho udialo veľa. Nelám si s tým hlavu je to minulosť."

„A čo s načatým večerom?" zmenila náhle tému.

„Máme zajtra niečo ťažké v škole?" opýtala som sa

„Nie. Zajtra je nejaké trápne divadlo, koncert či niečo také. Tí chalani čo chodia každý rok." Zatriasla sa.

„Aha. Už si spomínam." Každý rok k nám do školy prišla partia chlapcov spievať. Pripomínalo to serenádu škriekajúcich vrán."

„Tak v tom prípade Lucy, dnes ideme von a zajtra nejdeme do školy." Povedala nadšene.

„To nie. Okrem toho vždy keď idem von, tak vždy! Stretnem Stylesa." zasmiala som sa. V skutočnosti je to aj pravda, prekliaty osud.

„Nebuď poverčivá." Odbila ma. „Zistím kde sa dnes niečo deje a pôjdeme."

O necelú polhodinu sme stáli pred veľkým klubom. Vtipné bolo to, že na každom poschodí sa dialo niečo iné. Na jednom boli diskotéky, inde automaty, kino miestnosť, kaviareň a podobne. Väčšinou to bolo preplnené, či bol víkend alebo nie.

„Myslím že tu bude plno deciek zo školy, nikto tam totiž nemá v pláne zajtra ísť." Oznámila mi Lola, ktorá už samozrejme prestalkovala všetky dostupné sociálne siete.

„Fajn, kde začneme?" opýtala som sa.

„Kde asi. Pri bare." Rozosmiala sa a hneď sme išli.