I don't know you, Harry Styles

KAPITOLA 20

           

Nadýchla som sa čerstvého vzduchu, zavrela oči a kráčala som preč. Ani neviem, ako som sa odtiaľ dostala. Vonku postávalo niekoľko študentov, ktorí fajčili. Prešmykla som sa pomedzi nich a môj cieľ bol jasný. Chcela som ísť odtiaľ čo najďalej. Lole som napísala, že musím ísť domov kvôli Lily. Pochybujem, že tomu uverí ale v tomto momente je mi to ukradnuté. Kašlala som na autobus, taxík, uchylákov. Potrebovala som sa prejsť.

Slzy mi tiekli po lícach, nedokázala som ich zastaviť. Ako mi to len mohla urobiť? V živote som sa necítila tak ponížene, ako keď som videla Maisie v mojich šatách a ešte k tomu sa bozkávala s Harrym Stylesom. V kútiku duše som dúfala, že si možno myslel, že som to bola ja. Rýchlo som to zavrhla. Nie je predsa idiot. Sme si s Maisie podobné, ale nie natoľko. Mala som sto chutí sama seba prefackať. Hlúpo som dovolila aby sa mi Styles dostal pod kožu. Nebola som do neho zamilovaná, ale nebol mi ani ľahostajný. V jednom kuse mi vyzváňal telefón na striedačku Lola, Katie, Julia a Sebastian. Ignorujúc ich volania, som zapla instagram. Všetci pridávali fotky a story. Cítila som sa príšerne. Prečo mi to len urobila?

Ani som sa nenazdala a bola som pred vlastným domom. Cesta pešo musela trvať dlho, bola som však natoľko ponorená do vlastných myšlienok, že som to ani nevnímala. Potichu som pretočila kľúč v zámke a vošla dnu. Všade bolo ticho a tma. Mama evidentne nezistila, že Maisie nie je doma.

Potichu som sa zakradla do svojej izby, vyzliekla som sa a hodila veci do kúta. Vypínajúc telefón som si ľahla do postele, objala plyšového sloníka a ani neviem ako, zaspala som.

Ráno som sa zobudila na príšernú bolesť hlavy. Po necelej minúte som si uvedomila, že toto nebol iba sen. Chcelo sa mi plakať, avšak povedala som si -Budem silná-. Odkráčala som do kúpeľne, umyť si čierne fľaky na tvári, ktoré mi siahali takmer po bradu. Osprchovala som sa a zišla dole do kuchyne, na raňajky. Zarazila som sa keď som tam videla Maisie. Spokojne sa škerila a zalievala si guličky s mliekom. Odignorovala som ju a natiahla sa za mliekom. Pripravila som si raňajky a odkráčala do obývačky, kde sedela Lily s mamou a pozerali spoločne rozprávku.

„Aká bola párty?" opýtala sa mamka

„Dobrá." Zaklamala som

Maisie sa pridala, ale sadla si čo najďalej odo mňa.

„Ozaj, šaty si našla?" Vedela som, že ma plnú hlavu starosti a nepotrebovala som jej pridávať ďalšie. Maisie okamžite zabehlo, keď počula zmienku o šatách.

„Áno našla. Bola som síce prekvapená kde, ale našla." Sarkasticky som podotkla.

Mama ma nestihla ďalej spovedať, pretože ju Lily začala bombardovať otázkami o princeznej z rozprávky.

Hneď ako som zapla mobil, trvalo mu asi desať minút, kým sa spamätal z návalu správ. Nemala som chuť ani silu ich všetky čítať. Napísala som Lole iba jednu vec.

Ja: Poď von.

Lola: o pol hodinu v parku?

Ja: Môže byť.

Na chodbe som sa stretla s Maisie, ktorá hovorila niečo o práčke. Úplne som ju odignorovala, nevenovala jej ani jeden pohľad a odišla som. Sedela som v parku na lavičke a čakala Lolu. Popritom som scrollovala instagram, ktorý bol plný fotiek zo včera.

„Lucy!" okamžite prehovorila Lola, už z diaľky.

Ostala som ticho sedieť a pozerať do zeme.

„Ja by som ju zabila. Dokedy to budeš tomu decku tolerovať?" pohoršene si založila ruky v bok.

„Aká bola párty?" opýtala som sa ignorujúc jej pripomienku.

„Ehm, no dobrá. Samozrejme, bez teba to nebolo ono. Snažili sme sa ti dovolať celý čas a ty si len tak bez slova zmizneš." Sťažovala sa

„Viem, bolo to hlúpe, ale nemala som náladu tam byť keď som ju videla ako sa oblizuje v mojich šatách."

Lola sa pousmiala a v momente som vedela, že mi niečo tají.

Zodvihla som obočie, čakajúc na vysvetlenie.

„No videla som ju a Harryho ako..." začala

„Vieš čo , nehovor mi to. Nezaujíma ma to a nechcem vedieť nič, o tom čo sa dialo."

„Okay." Potichu odpovedala Lola

„Čo chceš teraz robiť?" opýtala sa ma.

„Nič. Čo by som mala?"

„No minimálne ju zabiť v spánku."

Pondelok bol pre mňa hotová nočná mora. Chodila som po škole so slúchadlami, tváriac sa, že ma neskutočne zaujíma učivo z psychológie. Lola zrejme povedala ostatným, že o tom nemajú hovoriť, pretože o tom ráno nepadlo ani slovo. Úspešne som ignorovala všetky pohľady, otázky nasmerované na to, kde som bola od ostatných spolužiakov.

Pre istotu som ani nešla na obed. Čo bolo horšie poobede som mala spoločnú hodinu s Harrym. Vedela som, že pred ním nebudem môcť utekať naveky. Zacítila som na sebe jeho pohľad, ktorý som odignorovala pozeraním do telefónu. Po hodine som vystrelila z triedy, najrýchlejšie ako sa len dalo. Započula som svoje meno za sebou. Stisla som pery a musela som sa zastaviť. Nahodila som falošný, nechápavý úsmev a otočila sa.

„Áno?" zašvitorila som veselo.

Harry sa poškrabal za zátylok.

„Chcel som ti len povedať..."

„Prepáč, nemám čas." Prerušila som ho. Samu ma prekvapil tón, ktorým som to povedala.

„Čau." Dodala som a odišla som preč.