Harry:
"Dobré ránko." povedal som Tine keď sa začala preberať. Takto som tu ležal ešte dobrých pár hodín. Je niečo po dvanástej a ona konečne uráčila vstať.
"Aj tebe." zamrmlala ospalo. "Koľko je hodín?" šúchala si oči.
"Dvanásť." skoro jej oči z jamiek vypadli.
"Čo?" ústa zabudla zatvoriť.
"Ja som ti vravel že sa potrebuješ vyspať." pohladil som ju po líci.
"Máš pravdu." hlava jej padla späť na moju hruď. Rukou som jej začal prečesávať jej vlasy. Spokojne priadla ako mačka. Hral som sa s pramienkami jej vlasov a ona mi po bruchu kreslila všelijaké vzorce. Pobozkal som je do vlasov.
"Čo budeme dnes robiť?" bradu si položila na moju hruď a zadívala sa mi do očí. Dvihla obočie.
"Nič." jednoducho odpovedala. Za pár sekúnd sa jej tvár zamračila. "Teda, chcela by som ísť na cintorín." zadívala sa von oknom.
"J-jasné, kam budeš chcieť." mierne som sa zakoktal.
"Na cintoríne som už nebola ani nepamätám." vzdychla si. "Mala by som tam chodiť! Mala len mne... Vždy keď som tam sa mi vrátia všetky spomienky a vina že za to môžem ja." slzy jej tiekli po tvári.
"Nie neplač Tina." sadol som si a chytil jej tvár do dlaní. "Oni by nechceli aby si trpela, ty za to nemôžeš. Určite za to nemôžeš, zlatko." pevne stisla viečka aby zabránila prívalu sĺz. Objal som ju. Stískal som ju vo svojom náručí. Potrebovala len poriadne, objatie. Ja si neviem predstaviť život bez mojej mamy. Ona Vás porodila. Ona má s vami to najpevnejšie puto. Ona vám radí v ťažkých situáciách. Jej sa môžete vyplakať na ramene. Ona je tu stále pre vás. Vždy budete jej malé bábätko. Vždy vám bude upravovať vlasy. Keby niet jej tak kto by povedal vaše trapasy ostatným? Ona je tu stále pre vás. Viem vám na tvári vyčariť úsmev len jedným slovíčkom. Vždy vie čo vám je. Vždy vám viem pomôcť. Najprv sa stará ona o vás a potom vy o ňu. Bez mojej mamky by som život naozaj nevedel predstaviť.
"Vieš, mamku som nikdy nepoznala. Ani nevieš čo by som za to dala aby som jej len mohla povedať 'Ľúbim ťa mami' alebo ju len objať. Raz v živote ju uvidieť. Dala by som za to všetko." znovu smrkla.
"Neplač zlatko, ona sa na teba určite z hora pozerá s úsmevom na tvári." utrel som jej uslzené líca.
"Veríš v nebo? Veríš v ďalší život? Alebo čo si predstavuješ pod pojmom - smrť -?" mierne som sa zarazil.
"No ehm...."
"Veríš že po smrti budeš žiť ďalší život? Čo si myslíš že zomrieš? Čo sa stane? Hm? Budeš len v čiernej jame a nič viac? Alebo že budeš hore v nebíčku sedieť na obláčiku v bielej plachte budeš oblečený a budeš hompálať nohami? Alebo že budeš duch a budeš tu stále na zemi len ťa nikto nebude vidieť? Budeš sledovať ako sa ostatný vyrovnali s tvojou smrťou?! Prosím ťa tu nie sme v nejakom americkom filme a ani v nejakej knihe! Toto je život, tak čo si myslíš čo bude po smrti?"
"N-ikdy s-som nad tým nero-zmýšľal." dvihla obočie.
"Nie? Nikdy? Harry smrť môže prísť kedy koľkovek, vtedy keď ju nebudeš čakať. Ale vážne si nerozmýšľal nad tým čo bude... Bol si už na pohrebe nejakej svojej rodiny? Blízkej osobe?"
"Bol, keď mi zomrel starký." rýchlo som zaklipkal očami.
"Nerozmýšľal si kde pôjde potom?" cítil som ako sa mi oči plnia slzami.
"Myslel som si vlastne že, oh. Bude v nebi a, a, a... Ja neviem." hlavu som si schoval do dlaní. Nikdy mi nikto neprehovoril do duše. Nie nikto sa ma to takto otvorene nespýtal. Čo bude po smrti? Ja neviem. Môžeme očakávať čokoľvek.
"Povedz mi o tvojom starkom." ruky mi dala preč z tváre a teraz ona mne utrela slzy z tváre.
"Môjho starkého som mal rád. Viac než rád. On bol vždy pri mne a vlastne mali sme veľa spoločného. Trávil som u mojich starkých veľa času. Väčšinou sme so starkým pozerali staré filmy a rozprával mi o svete aký bol keď bol on malý. Tak to bolo keď som bol malý ja ale potom som tam trávil stále menej a menej času ale stále som ho mal rád. Chodievali sme ho navštevovať ale už nie tak často, bol som starší. Keď som postúpil do X-faktoru tešil sa so mnou a potom vlastne... Keď som mal sedemnásť tak mi mamka zavolala že, že zomrel. Bolo to strašné keď si predstavím koľko som s ním strávil a potom som si začal vyčítať to že som s ním netrávil už moc času. Bol som v skupine, naháňal dievčatá a hneval som sa sám na seba. Na pohrebe to bolo asi najhoršie. Vidieť milovaného človeka v truhle, bieleho, nehybného, bez náznaku života. Dať mu posledné zbohom bolo to najhoršie, nikdy ho už uvidíš len na fotkách. Veľmi dlho som si to vyčítal ale nakoniec som si povedal že a nemôžem obviňovať stále. Už tu nie je ale mám s ním pekné spomienky." usmial som sa cez slzy ktoré mi znovu stekali po tvári. Tina si so mnou preplietla prsty. Pozre som na ňu. V očiach mala slzy a jemne sa usmievala.
"Máš s ním nejaké fotky?" prikývol som.
"Keby len jednu." postavil som sa. Z vnútorného vačku na kufri som vytiahol malé púzdro. Pousmial som sa.
"Čo to je?" s úsmevom sa spýtala Tina keď som si k nej naspäť sadol.
"To mi dal on keď som mal desať rokov. Je to také malé púzdro. On mi povedal že tam nosil to najpotrebnejšie, fotku jeho rodiny preto tam mám ja, jeho fotky." potiahol som nosom. Otvoril som to a vybral z tade jednu fotku. "Toto je on." pousmial som sa nad tou fotkou. Tina ma pohladila po ruke.
"Boli ste tam krásni." pretrel som si oči.
"Mám s ním veľa fotiek a ešte viac zážitkov." ukazoval som Tine ešte pár fotiek. Bol som rád že som jej o tom povedal, bola to taká moja slabá chvíľka. Starkého som mal naozaj rád.
"Niekedy sú spomienky lepšie ako realita." jemne ma pobozkala...
DOBRE na dnes asi posledná lebo už sa musím učiť, iked je piatok tak chémia, chémia... CHÉMIA!!!
Nenávidim ju!
VOTES&COMMENTS!!! <3333333333
