Tina:
Pozbierala som si veci z lietadla a vystúpila. Cesta trvala vážne krátko, až moc. Ako keby išli mega rýchlosťou. Jasné zákon schválnosti. Dúfala som že do nás narazí aspoň nejaký vták ale no nestalo sa. Škoda. Na letisko pre mňa prišiel otcov šofér. Však jasné načo by prišiel on keď má na to ľudí? On bude radšej doma čítať tie svoje noviny. Nasadla som do auta a pozerala von oknom. Sučany. Moja rodná dedina. Ja toto miesto milujem o tom niet pochýb, vždy keď som bola malá som snívala že si tu nájdem môjho princa a zoberie ma na romantickú prechádzku. To bol môj sen až kým som nezistila aký sú niektorí "princovia". Odporný, falošný a ide im len o jedno. Preto som sa chlapcov vyhýbala. Všetci so mnou chceli chodiť len preto že môj otec má peniaze. Len preto, pre nič iné. Pamätám sa keď som otcovi predstavila môjho prvého frajera, mala som pätnásť. Tom ma ľúbil na začiatku áno ale po čase mu môj otec začal kupovať drahé darčeky. Ja som bola rada že otec je rád že s ním chodím ale po mesiaci sa z Toma stal namyslenec. O mňa sa nezaujímal len o otcove peniaze. Rozišli sme sa a on po škole rozniesol reči čo mu všetko môj otec nakúpil. Hovoril že so mnou chodil len kvôli tomu a zrazu sa okolo mňa točili všetci chlapci ale nie preto že by som sa im páčila, to nehovorím že by som bola škaredá to nie ale proste chceli otcove peniaze. Od vtedy som chlapca nechcela. Všetok svoj volný čas som trávila s Jacobom. On mi vždy hovoril že som krásna a nájdem toho pravého ktorý si ukradne moje srdce a nie peniaze. On mi vždy vedel na tvári vyčariť úsmev Tak mi chýba...
"Slečna sme tu." povedal vodič. To už? Vystúpila som z auta a pozrela sa na otcov dom. Dom v ktorom som prežila všetko moje dectvo ale nie krásne. Vodič mi zobral kufre a ja som vošla do domu. Nezmenilo sa to tu. Absolútne.
"Tina, dcérka vitaj doma." hovoril otec ako schádzal dole z veľkých schodov.
"Aj ja ťa rada vidím." nasilu som sa usmiala.
"No čo ako Harry? Musíš mi toho veľa povedať." vyzliekol mi kabát ktorý hodil hneď nejakej slúžke a ťahal ma do obývačky. Sadla som si na gauč a pozrela na otca.
"No však hovor." zatiaľ to je ešte dobré.
"A čo by si chcel vedieť otec? Podľa mňa ti Paul volá každý deň presne tak ako si chcel. Na čo si ma sem vlastne zavolal?"
"Chcel som s tebou stráviť čas."
"Zrazu!" odvrkla som.
"Pozor na tón!" zamračil sa.
"Môj tón je úplne normálny." zodvihla som sa a chcela ísť do svojej izby.
"Takto sa so mnou rozprávať nebudeš...." skočila som mu do reči.
"Mala som radšej zostať v Londýne, na toto si ma sem zavolal? Ideš po mne zase vrieskať? Keď tu už nie je Jacob tak môžeš že? Už ťa nikto nezastaví." zavrešťala som mu do tváre.
"Jeho meno v mojom dome už nespomínaj a nezabúdaj že kvôli tebe tu nie je!"
"Nie že kvôli mne! Nebola to moja vina!" slzy mi tiekli po tvári.
"Bola za všetko môžeš ty! Aj za smrť svojej matky! Radšej si sa nemala narodiť!" toto mi povedal vlastný otec. Vlastný!
"Radšej som mala skapať ja ako moja mama!" a strelil mi. Strelil mi facku. Chytila som sa za líce a pozrela na neho.
"Chceš ešte jednu?" opýtal sa nahnevane.
"Poslúž si." zavrčala som. Videla som na ňom že by mi najradšej ešte jednu pleskol.
"Prestaň Tina...."
"Čo? Čo prestaň?! Poslúž si no strel svojej jedinej dcére ešte jednu cez hubu." zaťal päsť a chcel niečo povedať no začal mi zvoniť telefón. Otočila som sa a vybehla hore po schodoch do mojej starej izby. Zavrela som dvere a zodvihla.
"Haló?"
"Tina?" ozval sahlas ktorý som veľmi dobre poznala.
"Áno?" utrela som si slzy.
"Ty prídeš domov ale mňa navštíviť neprídeš že?!" opýtala sa urazene.
"Jasné že prídem čo si o mne myslíš? Len som musela s otcom niečo vyriešiť." zamrmlala som.
"Zase?"
"Zase mi strelil. Dobre oblečiem sa a prídem hneď k tebe."
"Dobre čakám ťa. Ahoj."
"Maj sa Lauren." položila som telefón. Jediná osoba ktorá ma má rada je Lauren. Ona jediná kamarátka ktorá bola so mnou vždy. Všetko so mnou preskákala. Naučila ma brať môj život taký aký je. Riadila ma pravidlom "Život žiješ len raz tak si ho uži a nemysli na to aký je." Vždy mi vedela pomôcť. Chýbajú mi tie jej ironické hlášky a ten jej sarkazmus. To je proste moja Lauren....
Harry:
Odchádzali sme s Paulom z letiska a ja som sa ho to musel opýtať.
"Prečo nechcela ísť domov?" Paul na mňa pozrel a povzdychol si.
"Pýtaš sa nesprávneho." pokrútil som hlavou.
"A koho sa to mám spýtať? To ty vieš Paul tak mi to povedz."
"Nemôžem."
"Môžeš ty len nechceš."
"Dal som jej slovo Harry."
"Ale však sa nič nedozvie..."
"Nič a moje posledné slovo."
"Fajn." zabručal som. Nahnevane som sa oprel o sedadlo.
"Ak ti to bude chcieť povedať tak ti to povie." pozrel na mňa očkom Paul.
"No to som teda zvedavý." zamrmlal som si popod nos....
SO, dnes ďalšia :D VOTES&COMMENTS!!!
