Harry:
Utekal som cez nejaký les a neobzeral sa do zadu. Sleduje ma, viem to. Dych mi pomaly dochádzal ale nemôžem zastaviť. Chytí ma. Za sebou som počul šuchot lístia. Ide za mnou, preblesklo mi mysľou. Snažil som sa z posledných síl aspoň trošku pridať. Nohy mi šli samé ako stroje, tak rýchlo ako ešte nikdy. Uvidel som konečne východ z tohto lesa. Neváhal som a vybral sa tou cestičkou. Vybehol som na lúku. Krásna lúka, všade krásne kvety, slnko svietilo. Pomalým krokom som šiel k veľkému jazeru, ktoré zaberalo väčšiu časť. Zastavil som na okraji a sledoval svoj odraz na hladine. Ušiel som? Už ma nehľadá? Moje myšlienky mi znovu behali po mysli. Na pár sekúnd som zavrel oči. Na lúke začalo byť chladno. Prudko som otvoril oči a uvidel všade tmu, začal som cúval smerom k lesu. Kde sa stratili kvety? Jazero? Slnko? Teplo? Všade je tma.
"Mne neujdeš." ozvalo sa za mnou. Rýchlo som sa začal obzerať. No videl som len tmu. Za mnou som počul šuchot lístia, kroky, tichý smiech. Vysmieva sami, znova. Rozutekal som sa od lesa nevedno kam. Smeroval som k miestu kde sa nachádzalo veľké jazero.
"Pozor lebo spadneš veľmi hlboko." znovu ten hlas. Nepočúval som ho. Zrazu sa predo nou začala prepadať Zem. Rýchlo som zastavil a dopadol na kolená. Tesne predo mnou sa vytvorila priepasť.
"Veľmi hlboko, padneš veľmi hlboko. Mne neujdeš." teraz kam? Postavil som sa ale ledva som sa udržal na nohách, zrazu boli ako želatína. "Opakujem, mne neujdeš..."
Rýchlo som otvoril oči a posadil sa. Pretrel som si spotené čelo. Dezorientovane som sa poobzeral kde som. Ležal som v posteli a Tina ležala hneď vedľa mňa. Zhlboka som dýchal ako keby som práve dobehal maratón. Odokryl som sa a nohy som spustil na studenú podlahu. Len v boxerkách som sa postavil a šiel von z izby, smeroval som do kuchyne. "Mne neujdeš. Mne neujdeš. Mne neujdeš.." stále sa mi to opakovalo v hlave. Napustil som si pohár studenej vody a hneď ho vypil. Zopakoval som to ešte pár krát a zaprel sa rukami o linku. Mal by si sa dať liečiť Harold. Zhasol som v kuchyni svetlo a vyšiel naspäť do izby. Potichu ako myš som sa pohyboval po izbe aby sa nezobudila Tina. Ležala natiahnutá skoro cez celú posteľ a pokojne oddychovala. Pousmial som sa nad jej polohou. Vliezol som naspäť pod perinu a snažil som sa zaspať. Vykrúcal som sa v tej posteli ako paragraf a nie a nie zaspať. Prevalil som sa na brucho a hlavu otočil smerom k Tine. Na chvíľu som zavrel oči a hneď ich otvoril. Naskytol sa mi pohľad na Tinu ako na mňa pozerá.Mierne som sa mykol.
"Zobudil som ťa?" znova som sa prevalil na chrbát.
"Trošku si do mňa drgol tak som chcela zistiť čo sa deje." zachrapčala ospalo.
"Prepáč nechcel som len sa mi nedá zaspať." zamrnčal som.
"Snívalo sa ti niečo zlé?" pozerali sme sa navzájom do očí.
"No, dá sa to tak nazvať. Proste niečo úplne nezmyselné."
"Mne sa snívalo o otcovi." jemne zdvihla ľavý kútik. Nič som nehovoril k tomu sa nedalo nič povedať. "Prepáč." nechápavo som skrčil obočie aj keď to v tej tme nemohla vidieť. Ruku som natiahol k nočnému stolíku a zapol malú nočnú lampičku.
"Za čo?" teraz som ju už videl, ako sa tvári, všetko.
"Za to ako som sa správala v nemocnici. Ako som na teba vybehla. Len, to je na mňa veľa a chýba mi otec a proste... všetko." v očiach sa jej začali objavovať slzy.
"Tina.." vzdychol som. "Za toto sa mi ospravedlňovať nemusíš. Ja ťa chápem, len ťa nechcem stratiť." palcom som jej zotrel slzu ktorá sa jej valila po líci. Nič nepovedala len mi pozerala do očí. Pritiahol som si ju k sebe do pevného objatia, začala mi vzlykať do hrudi. Nič som už viac nehovoril len ju hladkal po vlasoch. Po chvíli sa upokojila a schovala sa ešte viac do môjho objatia. Zodvihla hlavu a priblížila sa ku mne. Naše pery boli od seba pár milimetrov. Navzájom sme si pozerali do očí a čakali kto urobí "prvý" krok. Očami som jej preskúmal celú tvár, zastavil som sa ne jej perách ktoré čakali na tie moje. Neváhal som. Jemne som ju prevalil na chrbát a priľahol svojim telom. Jej malí ruky vplietla do mojich kučier a jemne ich ťahala. Chýbali mi jej pery, dotyky vlastne ona celá. Odtiahol som sa od nej, oprel som si čelo o to jej. Padol som na bok a ona a otočila smerom ku mne. Teraz nebol podstatný čas, dátum, či vlastne dýchame. Boli sme len my dvaja a to nám dokonale stačilo.
Tina:
Sedela som v kuchyni a rozmýšľala čo mám robiť. Je už dávno obed a hore som len ja a Liam. No naši spachtoši ešte spia. Práve som dovolala s babami, Eleanor, Danielle a Pezz. Dozvedeli sa z novín a samozrejme že im chalani včera volali čo sa stalo. Samozrejme sme si poplakali. Odhlásila som sa so skype a snažila sa premýšľať.
"Podľa toho tvojho výrazu vyplýva že rozmýšľaš ale nevieš ani o čom. Tak spusti." sadol si Liam predo mňa na stoličku a zaklapol notebook aby na mňa dobre videl.
"Hm? Nie ja len tak uvažujem." povzdychol si, presne ako Harry v noci, v posteli. Smutne.
"Tina, viem stratila si otca, chýba ti ale nemôžeš zabudnúť na ostatných. On tu už nie je." povedal to potichu a mňa pichlo pri srdci, "Ale.." pokračoval. "Máš tu nás ale hlavne Harryho. Si smutná ty, je smutný on. On by dal všetko za to aby si sa usmievala. Bolí to ja viem ale nemôžeš sa uzatvárať pred ostatnými." smutne na mňa pozeral.
"J-ja viem, ja viem že som bola odporná a trápi ma to. S Harrym sme sa o tom v noci rozprávali ale viem že m u to nie je jedno." zrazu mi prišli veľmi zaujímavé lampy ktoré viseli hore na strope.
"Tina na mňa pozeraj, na mňa." opakoval Liam a hlavu mi dal dole.
"Bojím sa že mu ublížim." zašepkala som...
DOBRE!!! Ja nerada to hovorím, ale ešte 8 častí a je koniec :'( Ale nie uplný.. Len koniec prvej serie :DDDD :* LOVUJEM VAS :3 ♥
VOTES!
COMMMENTS! ♥♥♥
