Harry:
"Všetko to začal v mojich ôsmich rokoch. Do vtedy bol otec ešte znesiteľný. Nebil ma, dobre kričal po mne niekedy, ale tu to začalo byť už hrozné. V ôsmich rokoch som od neho dostala prvú facku a samozrejme si ma zastal Jacob. On ma vždy utíšil keď po mne otec vrieskal, on chodil do školy na všetky súťaže na ktoré som chodila. On mi pomáhal s učením a to mal len pätnásť. Mali sme medzi sebou sedemročný rozdiel. Bol mladý ale správal sa ako môj otec. Keď som mala narodeniny len on mi robil oslavy, kupoval darčeky. Všetko on. Peniaze sme mali. S peniazmi nebol problém nikdy. Dal ich aj jemu tak isto ako aj mne. Myslel si že keď mi kúpi raz do roka milión vecí za všetky peniaze tak že mu odpustí to kričanie a tie facky. Vždy som sa falošne usmiala a nechal to tak ale Jacob vedel že sa usmievam na silu aby ma nechal tak. Roky išli a stále to bolo o tom istom raz za uhorský rok si môj otec pozrel žiacku a keď tam uvidel horšiu známku ako dvojku tak ma išiel stiahnuť z kože. Mala som pätnásť a Jacob mať dvadsaťdva rokov. Stále býval s nami, našiel si priateľku našiel si aj prácu popri vysokej škole, ale povedal že sa odsťahuje až vtedy keď ja. V jeden deň som mala skúšku, chodievala som na krasokorčuľovanie. Veľa ľudí hovorilo že to mám po mame ale ja som nikdy nemohla zistiť či to je pravda. Moja mama umrela pri pôrode a na starosti ma mal otec, ale k tomu potom... Mala som veľmi dôležitú skúšku bol to deň pred veľkou súťažou. Mal pre mňa prísť otec ale on samozrejme že nemohol ako vždy. Bolo mi to jedno, bola som rada že príde Jacob a aj prišiel so svojou priateľkou Jane. Celú cestu sme sa smiali a zabávali. No neskončilo to najlepšie..." do očí sa jej začali tlačiť slzy.
"Nemusíš pokračovať..." utrel som jej jednu ktorá našla cestu von.
"Nie dopoviem ti to... Išli sme v tom aute a zabávali sa potom bola už len tma. Zobudila som sa až v nemocnici kde vedľa mňa nikto nesedel. Nikto tu nebol so mnou. Začala som panikáriť že čo tu robím a že kde je Jacob a potom sa to stalo, prišiel môj milovaný otec a vykričal mi do tváre že kvôli mne sú obidvaja mŕtvy. Že ja môžem za to! Bolo mu to jedno že sa na nás pozerajú všetci doktori a sestričky z celej nemocnice, on sa potreboval vykričať aké som hrozné decko, že som ich zabila. Kričal na mňa že som mala zdochnúť aj ja. Celý týždeň čo som bola v nemocnici som plakala. Zmeškala som vystúpenie kvôli ktorému som mohla byť profesionálna korčuliarka, ale zomrel mi brat. To bolo ešte horšie. O dva týždne od nehody bol pohreb. Bol tam len naša rodina a rodina Jane, oni to nevedeli pochopiť čo sa stalo. Samozrejme že aj na pohrebe musel vykričať môj otec že za to môžem ja. Po pohrebe sa začínalo doma peklo. Bil ma začal mi vyčítať bratovu smrť ale aj maminu. Vždy mi hodil do tváre že som obidvoch zabila, preto som veľa času trávila u Lauren. Ona bola jediná osoba ktorá ma chápala. Nemala som nikoho. Celá moja rodina býva v Amerike, ďaleko preč. Vždy keď zavolali tak sa hral otec na úžasného rodiča a ako náhle zložil ma ešte aj zbil. Na Jacobov hrob som chodila každý každučký deň a plakala som tam. A takto to išlo ďalej, otec mi zakázal sa stretávať už aj s Lauren, ale to som mu vysvetlila že nech ma bije koľko chce ale za ňou chodiť budem. Ďalšia chyba. Zakázal mi chodiť na korčuľovanie a za to som ho ešte viac znenávidela. Mala som sedemnásť a môj denný režim bol, škola, možno na chvíľu za Lauren a hneď domov aby som tam bola skôr ako on. Potom ma ešte aj zbil a mohla som ísť spať. Preto Paul volal môjmu otcovi aby ma od neho zobral preč. No Paul. Otcov dobrý kamarát. Vedel čo sa deje u nás doma, ale vedel aj že s tým nič nemôže robiť. Môj otec majiteľ najväčších firiem sveta tak má asi aj nejaké kontakty no nie? Nemohol s tým Paul nič robiť tak navrhol toto. On by najradšej môjho otca vlastnoručne zabil ako tak pozerám ale nemôžem. Ja som len rada že ma zobral sem ďaleko od neho. Síce som tam nechala Lauren a môjho brata hrob, na ktorom som nebola už ani nepamätám..." do teraz sa držala statočne ale teraz sa rozplakala. Okamžite som si ju pritiahol na hruď a objal ju. Mala to naozaj ťažké, normálne že sa tomu ani nedá uveriť. Vlastne teraz mi povedala celý svoj život tak musí mať u mňa nejakú tú dôveru. Nepovedala by to predsa len tak komukoľvek. Ale najviac ma prekvapilo, že bola krasokorčuliarka. Nikdy by som si to nemyslel. Rozvzlykala sa ešte viac. Pritiahol som ju k sebe ešte bližšie a hladkal ju po chrbáte aby sa upokojila. Po pol hodine sa upokojila a zodvihla hlavu. Oči mala červené od plaču. Postavil som sa a zobral ju na ruky, vošiel som do kúpeľne a posadil ju na vaňu. Napustil som do pohára ktorý tam bol čistú vody a podal jej ho aj s vreckovkami. Utreli si tvár a vypila vodu.
"Lepšie?" prikývla.
"Ďakujem." usmial som sa. Postavila sa a pomaly sme sa vrátili do izby, ľahli sme si na postel, zadíval som sa jej do očí. Po tomto som prišiel k jednému záveru, chcem ju chrániť. Nechcel aby sa jej už nič stalo. Nič. No bojím sa, aby som jej neublížil sám. Priklonil som sa k nej a jemne ju pobozkal. Trošku som sa odtiahol.
"Už sa ti nič nestane."
"Sľubuješ?" vystrčila malíček. Jej malíček som chytil do toho svojho na znak sľubu.
"I promise." na jej tvári sa ukázal ten najkrajší úsmev.
"Tak na čo čakáš? Pobozkaj ma." zasmial som sa a priložil moje pery na tie jej...
Takže, dnes už je tu druhá časť :D Dúfam, že nebudú zase chyby s menami :D Čo si myslíte? Táto časť je venovaná pre moju najlepšiu kamarátku Maťku :* A aj pre verné čiteľky :***** :)
VOTES&COMMENTS!!!
