Tina:
Zobudila som sa sama v posteli. Posadila som sa a pozrela na hodiny. Je osem hodín. Znovu som spadla do perín. V hlave mi hučí, bolí ma hrdlo, bolí ma všetko. Rukou som si zakryla oči a snažila sa ešte na chvíľku zaspať. Nedarilo sa. Stále mi na myseľ behal otec. Musím ísť za ním, musím. Znovu sa mi tlačili slzy do očí. Prečo? Nemôže mi tu zostať aspoň on? Nie je tu moja mama a ani Jacob a teraz on? To tu zostanem úplne sama? Rýchlo som zaklipkala očami aby mi nevyšli von slzy. Neskoro. Pekne jedna za druhou stekali po mojich lícach. Bude to takto už stále? Vyhrabala som sa pomaly z postele a zavrela sa v kúpeľni. Vyzliekla som sa z pyžama a zadívala sa do veľkého zrkadla. Radšej by som bola chudobná, niekde v zapadákove žila ale chcela by som mať milujúcich rodičov tu. Áno, je tu Harry a aj ostatní ale rodičia sú rodičia.Viem vždy tu bude Harry, bude teda, aspoň dúfam. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Nemôžem sa trápiť. Nemôžem! Vošla som do sprchovacieho a pustila na seba ľadovú vodu. Telo sa mi začalo os zimy triasť ale ja som si to nevšímala. Potrebovala som sa prebrať a hneď! Po chvíli som vypla vodu a naďalej stála v sprchovacom. Chrbtom som sa oprela od sklo kútu a dýchala. Nakoniec som sa zbalila do utekáraku a vošla do izby. Prebrala som sa ako tak ale stále mi hučalo v hlave. Musím si dať tabletku a hneď. Poriadne som sa poutierala a obliekla si prvé veci ktoré som uvidela v šatníku.
Nemaľovala som sa, na čo aj tak sa rozplačem. Prečesala som si moje krátke vlasy. Zmenila som sa výzorovo ale aj inak. Som iná. Znovu sa mi tlačili slzy do oči. Neplač Tina. Si padavka! Nasaď tú svoju masku! A tak som aj urobila. Nasadila som svoju masku "poker face" a odišla z izby. Pomaly som zišla dolu po schodoch a vošla do kuchyne. Na moje prekvapenie tam sedel Louis, Liam a aj Harry. Však jasné kde inde by bol keď nebol v posteli?!
"Ahojte." mrmlala som si popod nos a sadla si vedľa Harryho.
"Ahoj." úprimne sa na mňa všetci usmiali. Je to veľmi príjemný pocit keď viete že tu ešte niekoho máte ktorý Vás má rád. Ľúbi Vás. Liam s Louisom sa "nenápadne" vytratili z kuchyne, zostali sme tu s Harrym sami.
"Pôjdeš so mnou za otcom?" ozvala som sa. Ani som nezodvihla pohľad zo stola, proste som čakal čo Harry odpovie.
"Samozrejme že pôjdem s tebou, to sa ani pýtať nemusíš." počula som ako si prisunul stoličku bližšie ku mne. Len som nemo prikývla a ďalej čumela do blba. "Tina." ohlásil ma, "J-ja viem, že ťa to trápi len chcem aby si vedela že som tu pre teba a vždy budem." otočila som na neho hlavu. So slzami v očiach som na neho pozerala.
"Ďakujem." zašepkala som a hodila sa mu do náručia.
***
"Slečna , môžem s Vami hovoriť?" do nemocničnej izby vošiel doktor v bielom. Už sú to dobré tri hodiny čo tu sedím aj s Harrym. Celý čas sme ticho, každý sme zabratí vo svojich myšlienkach. Len som prikývla a postavila z nepohodlnej stoličky. Harry sa postavil že ide tiež.
"Môžeš počkať tu, alebo choď do bufetu niečo kúpiť, prosím ťa." pozrela som mu do očí.
"Hneď som tu." pousmial sa a odišiel z izby prvý. Vyšla som aj z doktorom za zadkom von a vošli sme do jeho kancelárie. Celú cestu sa tváril vážne. Buď to má tak nacvičené alebo to je naozaj vážne!
"Tak počúvam." pretrela som si oči a vzdychla si.
"Viete slečna že s Vaším otcom to nie je najlepšie..." skočila som mu do reči.
"To viem aj sama." zavrčala som. Nebolo príjemné to počúvať.
"Prepáčte.." zamrmlal. "Je zdravotný stav sa ešte zhoršil, ešte viac ako to bolo a vlastne, pri živote ho už držia len prístroje." zostala som na neho pozerať s nemým pohľadom.
"Č-čo tým ch-ete po-ve-dať?" vykoktala som zo seba.
"Chceme ho odpojiť od prístrojov." slzy sa mi tlačili do očí a potom pekne jedna za druhou stekali po mojich lícach. Chrbtom ruky som si utrela slzy a potiahla nosom.
"Nemôžete ho odpojiť."
"Slečna, musíte pochopiť že sem každú pol hodinu niekoho privezú, niekoho zraneného. My ho nemôžeme nechať na prístrojoch, sú tu aj iný ľudia. On sa už nepreberie." tú poslednú vetu som nechcela počuť. Nikdy som ju nechcela počuť. Moje srdce vynechalo niekoľko úderov. Tá bolesť v hrudi sa nedá opísať, to musíte zažiť. Neveriacky som otvorila ústa.
"Nemôžete ho odpojiť!" zopakovala som hlasnejšie. Cez zaslzavené oči som už ani neporiadne nevidela.
"Je mi to ľúto." odrecitoval tú nacvičenú frázu.
"Ja viem že nie je. Klamať mi nemusíte." arogantným tónom som mu odpovedala. "Kedy?" po chvíli som sa spýtala. Popravil si okuliare a vzdychol si.
"Dnes o druhej ho odpojíme." jedným očkom som pozrela na hodiny ktoré viseli na jednej zo stien. Zostáva mi presne hodina aby som sa s otcom rozlúčila. Bez slova som sa postavila a vyšla z jeho kancelárie von. Utrela som si slzy a pomaly šla za Harrym ktorý sedel na stoličke pred dverami otcovej izby. Bagetu a fľašku minerálky položil vedľa seba a postavil sa.
"Čo ti povedal?" pristúpil bližšie.
"Zomiera. Odpoja ho. Bude preč. Už navždy." znovu som sa rozplakala a schovala sa do Harryho objatia.
"Nie." nervačil Harry. Odtiahla som sa od neho a sledovala nad čím rozmýšľa. "Nemôžu ho odpojiť! Však je nejaká šanca že prežije. Bože toto je ale svet. Ja mu dám že ho odpoja." prechádzal sa po chodbe a vrieskal na každého doktora ktorý šiel okolo.
"Harry." šepla som. Svoju pozornosť venoval len a len mne. "Ja som sa s tým už zmierila." Harry ma len bez slova objal. Neklam Tina sama sebe, ty sa s tým nikdy nezmieriš a ty to dobre vieš..
OK :D Takže ja som neviem prečo, ale veľmi šťastná :D Práve teraz vám oznamujem že už len 10! častí do konca prvej série :D Nebojte sa je ich veľa :DDDDDDD Myslím tých sérií :DD ♥
VOTES&COMMENTS ♥ ♥ ♥
