I Love You Monster (SK)

73. Odteraz

Neskôr v ten deň, po tom, čo obaja súrodenci dojedli obed, si Haru, ktorý po celý čas sledoval svoju sestru, zhlboka povzdychol.

„Čo sa deje?"

„Uhh... Nič, len mi celkom odľahlo."

„Ohľadom čoho?"

Davi uprene hľadela na svojho brata, ktorý zrazu vyzeral trochu inak aj keď sa usmieval ako zvyčajne.

„Len som šťastný... nech je tvoj manžel ktokoľvek myslím, že som ho chcel stretnúť preto, aby som sa mu poďakoval."

Len, čo Davi začula, čo povedal, medzi jej obočím sa zjavila linka. Vyzerala zmätene, akoby sa nad jej hlavou zjavil veľký otáznik. Bol to výraz, ktorý Haru rozosial ešte väčšmi.

„Ségra... odkedy si pamätám, si to bola ty, kto sa o mňa stále staral. Dala si mi všetko. Tvrdo si kvôli mne pracovala. Vzdala si sa kvôli mne toľkých vecí. Ty si..."

„Haru, čo to hovoríš?" skočila Davi do reči svojmu malému bratovi. Bolo to preto, že sa zrazu počujúc jeho slová cítila zvláštne. Bolo to po prvý raz, čo sa s ňou takto rozprával, akoby zrazu dospel, zanechávajúc Davi zmätenú nad tým, čo sa jej pokúša povedať.

Vidiac jej znepokojenú a zmätenú tvár sa mladý muž postavil a nežne ju objal vďaka čomu bola Davi ešte znepokojenejšia.

„Haru... čo je? Deje sa niečo?" opýtala sa ustráchane a chlapec ju pustil hľadiac jej do očí vážnym pohľadom.

„Davi, úprimne som ti to chcel povedať už dávno ale zdalo sa, že na to nikdy nebol vhodný čas. Ale teraz mi prosím dovoľ povedať, čo cítim."

„D-dobre, vypočujem si to. O čo ide?"

„Ako som už spomenul, vzdala si sa kvôli mne množstva vecí a som si istý, že si urobila ešte viac než som si vôbec schopný predstaviť. Dokonca si trpela spolu so mnou, keď som bol chorý. Úprimne, v tom čase bolo jedinou myšlienkou, ktorej som sa držal to, aby som ťa nenechal samú. Pravdou bolo to, že... pre mňa bolo naozaj bolestivé hľadieť na to, ako pre moje dobro tak dlho trpíš a ja som pre teba nemohol urobiť nič. Nemohol som ti ani len pomôcť."

„Haru..." Z nejakého dôvodu po jej lícach zrazu stekali slzy. Nevedela prečo jej to všetko zrazu hovorí ale vidiac jeho úprimné oči ju umlčalo, zatiaľ čo chlapec pokračoval.

„Preto som naozaj vďačný za to, že ťa vidím samu šťastnú. Najprv, keď si mi povedala, že sa ideš vydávať som bol ustaraný na smrť. Pravdou bolo, že som tomu absolútne nedokázal uveriť, ale ako plynul čas, bola si čoraz šťastnejšia. Možno to nevieš ale v poslednom čase si ešte očarujúcejšia než si bola pred tým. Naozaj som cítil úľavu, keď som videl, že robíš niečo pre seba. Davi... Naozaj som šťastný, že tvoj svet sa už viac netočí len okolo mňa."

Počúvajúc ho, Davine slzy neprestávali tiecť, aj keď ju chlapec srdečne sa usmievajúc hladkal po chrbte, akoby bol naozaj láskavou matkou. Haru sa pred ňou nikdy takto neotvoril. Nevedela, že ju tak veľmi pozoruje a že ho to potajme bolelo.

„Počúvaj Davi... Vždy budeš mojou jedinou rodinou, nikdy mi nechýbala matka ani otec pretože som mal teba. Odkedy som mal päť rokov, stala si sa mojím rodičom a to sa nikdy nezmení. A preto chcem aby si sa o mňa odteraz prestala strachovať."

„Hej... čo tým myslíš?"

„Davi nehovorím ti, aby si ma opustila, dobre? Takisto ti nehovorím, aby si ma prestala podporovať. Len ti vravím, že ma môžeš prestať priorizovať. Chcem aby si odteraz priorizovala seba. Obzvlášť teraz, keď máš manžela. Okrem toho som už dosť starý, už viac nie som dieťa."

„H-hah? Máš len jedenásť."

„Počúvaj, Som už muž. Už viac nie som tvoj malý braček a čoskoro ti to dokážem. Toto je len malé zranenie a dokážem sa už o seba postarať sám, takže chcem aby si sa k nemu vrátila. Neboj sa o mňa, sľubujem, že odteraz si už budem dávať pozor a budem ti každý deň volať. Prosím, ver mi. Budem v poriadku."

V tej chvíli si Davi uvedomila, ako sa jej malý brat po celý ten čas cítil bez toho, aby čokoľvek tušila. Nemala ani poňatia, že by to mohol takto prežívať, čo bolo to prečo, aj keď to bolo pre ňu ťažké, bola rada, že jej to povedal. Inak by to nikdy nevedela.