I Love You Monster (SK)

139. Takže toto je láska

Prešiel nejaký čas a Sei bol stále vedľa nej a hľadel na jej spiacu tvár. Keď si všimol, že sa už viac nepotí, prestal ju ovievať.

Po tom, čo ju tak dlho pozoroval, zhlboka vydýchol. Priložil si ruku na hruď a hľadiac do stropu ju zovrel v päsť.

Potom stiahol sánku a zatvoril oči.

Snažil sa roztriediť emócie víriace v jeho hrudi. Bolesť, pocit, o ktorom si myslel, že ho už nikdy nezažije, kedysi pochovaný spolu so smrťou jeho rodičov sa zrazu znova dostal na povrch v momente čo ju videl plakať.

Pohľad na to, ako plače zatiaľ čo sa ho pýta nato prečo, bol ako pokazené video, ktoré sa v jeho hlave púšťalo dookola znova a znova. Bol to pohľad, ktorý už nikdy viac nechcel vidieť znova. Nechcel aby sa tak znova cítila.

Po prvý raz vo svojom živote začínal rozumieť tomu čo znamená 'romantická láska'. Konečne pochopil, že pôvod všetkých emócii, ktoré sa v ňom búrili odkedy ju stretol bol kvôli tomu, že ju miloval.

Bol ohromený a nedokázal ani len vysvetliť, čo cítil v momente keď si uvedomil, že ju miluje. Jediné čo vedel bolo to, že ju nezvládne stratiť. Všetko po čom túžil bolo držať ju v náručí a robiť ju šťastnou.

Otvoril oči a päsť zovrel ešte pevnejšie.

„Takže toto je láska, hah." Zamrmlal.

° ° °

Zaki už čakal opierajúc sa o stenu vonku pred dverami do Davienej a Seiovej spálne. Keď sa dvere konečne otvorili a Sei vyšiel von, venoval mu len jeden pohľad než sa náhlivo vybral smerom k dvoru.

Zaki ho na druhej strane len potichu nasledoval a len čo sa dostali na dvor, Sei konečne prehovoril.

„Zaki, poďme sa biť," povedal a Zaki si mohol len povzdychnúť a uvoľniť si kravatu akoby dopredu očakával že mu to povie.

A tak sa nakoniec zúrivo ako zvyčajne pobili pod tmavou oblohou. Keď boj skončil, Sei sa sťažka dýchajúc oprel o stenu. Zaki mu podal fľašu vody a uterák, do ktorého si Sei utrel potom zmáčanú tvár.

Po chvíli už obaja sedeli na zemi a chrbtom as opierali o stenu.

„Takže? Premýšľal si o tom?" prerušil Zaki ticho, no zo Seiových úst dlho nevyšli žiadne slová. Len zodvihol hlavu a ticho hľadel na tmavú oblohu než konečne prehovoril.

„Zaki... ja znova cítim bolesť," povedal, čo Zakiho ohromilo.

Zaki si spomenul na to, kedy mu Sei zrazu povedal že nič necíti, ani bolesť. Sťažoval sa mu, že jeho srdce je meravé a totálne prázdne. Mal vtedy len dvanásť rokov. Nakoniec to obaja ignorovali vraviac, že meravosť raz pominie. Neušili však, že to bude trvať celé roky a zájde to do bodu, kedy úplne zabudne ako sa dá usmievať.

Pripomínajúc si minulosť sa Zaki mohol len usmiať.

„Nuž, to rád počujem."