I Love You Monster (SK)

40. Možno osud naozaj existuje

Len čo Davi začula jeho otázku, nastalo krátke ticho zatiaľ, čo jej ruky okolo jeho krku sa jemne stiahli. Čo primälo maskovaného Zakiho premyslieť si jeho otázku aj keď sa na jeho tvári okamžite objavilo sklamanie, akoby bol paparazzi, ktorý práve premárnil šancu na svoju ďalšiu epickú titulnú stránku. 

"Er... ak je pre vás ťažké na ňu práve teraz odpovedať, opýtam sa na niečo iné..."

"Nie, to je v poriadku. Odpoviem na ňu."

Počujúc jej slová sa na jeho tvár vrátilo nebeské svetlo. V momente sa zmenil sa seriózne vyzerajúceho otca, ktorý je pripravený počúvať vyznanie citov svojej milovanej dcéry k jeho zaťovi. Zavrel ústa pozorne čakajúc kým jej slová zaznejú v jeho ušiach. 

"Hmm... popravde som nad tým doteraz nepremýšľala, ale keď tak nad tým premýšľam... hmm." Davi na chvíľu stíchla a potom pokračovala. "Musím priznať, že ma príležitostne ešte stále dokáže vystrašiť, ale mám pocit, že som si už na to v poslednej dobe zvykla. Samozrejme, stále mi z neho behajú po chrbte zimomriavky ale... je to zvláštne. Mám pocit akoby som od neho nechcela byť preč. Že zakaždým, keď je tak strašidelný, chcem sa k nemu ešte viac priblížiť, pohladiť ho a objať ho... Nie je to tak, že by som ho chcela zmeniť, pretože to nechcem. Je strašidelný a samozrejme, priala by som si, aby bol príjemnejší a mäkší ale... keď príde na to, že je strašidelný, mám pocit, že túto jeho stránku nenenávidím. Aj keď to vyzerá akoby to bola jediná stránka ktorú celý čas má. A kedykoľvek je tichý a podobne, mám pocit, že na to som si už tiež zvykla. Najprv som si myslela, že to nikdy neznesiem, no teraz vôbec nemám pocit, že medzi nami takýto druh ticha nenávidím. Haha. Je to divné?"

"Vôbec nie," ihneď jej odpovedal. Tsk. Toto dievča... Ty ani vôbec netušíš aká si skvelá, čo? Zaki sa vlastne široko usmieval, zatiaľ čo počúval jej úprimné, hrejivé a dlhé vyhlásenie. Dokonca vystúpil na treťom poschodí z výťahu a šiel po schodoch aby získal viac času vypočuť si ju. 

Po jeho odpovedi Davi pokračovala. "Myslím, že jediné čo chcem teraz robiť, je zostať pri ňom. Momentálne už pre mňa nie je cudzinec a myslím, že dôvod prečo som až doteraz nič neoľutovala, je on. Možno.. nie. Som si istá, že dôvod, že som bola schopná znova sa nadýchnuť je to, že som s ním. V skutočnosti som premýšľala nad vecami ako... čo ak by to nebol on a v ten deň by som skončila s niekým iným? Tú otázku som si položila nespočetne veľa krát, a zakaždým som len zatriasla hlavou a takmer som na to ani nechcela pomyslieť. 

"Nemyslíte si, že je to to, čomu sa hovorí osud?" zamrmlal Zaki. Dal sa ňou celkom emocionálne stiahnuť, takže jej odpovedal bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Len čo mu to došlo, nemal na výber a musel pokračovať. "Nuž... Možno, osud naozaj existuje, a vy ste nakoniec... len jednou z jeho obetí."

"Haha. Myslíte? Nevidím sa však ako obeť. Aspoň zatiaľ nie."

Z nejakého dôvodu sa pri tej myšlienke Davi zasmiala. Ak bol zato naozaj zodpovedný osud, ak naozaj existoval... nemala by sa bohu osudu poďakovať?

"V tej istej chvíli, počujúc jej odpoveď, aj keď Zaki spomenul slovo 'obeť' v dobrom slova zmysle, jeho klebetnícke ja prišlo s ďalšou otázkou. "Prečo? Máte pocit, že sa z vás v budúcnosti  časom stane obeť?"

Davi na chvíľu stíchla.

"Hmm... to naozaj neviem. Ale, vy si myslíte, že zo mňa urobí Sei časom obeť?" 

"Er... je to moja otázka?"

"Uhh... nie, tá otázka môže nateraz počkať, momentálne mám dôležitejšiu otázku."

"V poriadku, nech sa páči."