I Love You Monster (SK)

31. Stále si ešte...

Keď Davi schádzala po schodoch, jej oči okamžite padli na ružu položenú v jednoduchej čiernej váze na stole. Ten pohľad bol tak nádherný. Kontrast jedinej červenej ruže uprostred obrovskej fádnej čiernosivej obývačky bol neuveriteľne vábivý. Hľadiac na to, sa Davi spokojne usmiala cítiac sa extrémne ohromená. 

Prikročila k stolu a hľadela na ružu, zatiaľ čo ju maskovaný muž pozoroval ticho sediac na opačnej strane stola. 

"Pekné", povedala načo jej Sei súhlasne prikývol.

"Som rada, že sa ti to páči. Vlastne som bola pred chvíľou trochu nervózna. Bála som sa, že ju vyhodíš. Haha." Davin hlas sprevádzalo jemné uchechtnutie. Časť jej slov bol samozrejme vtip, no Seiova odpoveď ju vyviedla z miery. 

"To by som nikdy neurobil!" povedal vážnym a pevným hlasom.

Davi nevedela, čo na to povedať. Je možné, že tento človek absolútne vôbec nevie ako odpovedať na vtip?

Dokázala sa  naňho len usmiať, zatiaľ čo premýšľala nad tým, čo by mu na to mala ďalej povedať.

"Uhm... ďakujem. Ale naozaj ti to nevadí? Mám na mysli dať sem kvet."

"Je s tým nejaký problém?"

"Hah? Uhm... nie, nie je... ale myslela som si, že nemáš rád farebné veci... preto..." hovoriac váhavým hlasom mu Davi takmer nedokázala odpovedať. 

Keď jej vyhlásenie nasledovalo dlhé ticho, mohla sa naňho len pozrieť a nedočkavo čakať na jeho odpoveď.

Napokon však prehovoril. "Kým sa ti to páči, nevadí mi to."

Davi tri krát zažmurkala. Bola šokovaná. Nebola pripravená na takéto slová prichádzajúce zrazu zo všetkých možných ľudí práve od tohto muža. Bolo to pop prvý raz, čo tieto slová počula. Čo sa to deje? Je si vedomí, že jeho výrok bol svojím spôsobom koketný? Kde sa tento človek, ktorý sa nezaujímal o ľudské bytosti naučil vydať zo seba tak gýčové baliace hlášky?

"V každom prípade, je tvoja osobná študovňa hotová", pokračoval, keď sa postavil. Davi sa ešte nestihla spamätať zo školu a zrazu... čo? M-moja osobná študovňa?

Davine oči sa rozšírili, keď ho pomaly nasledovala so miestnosti hneď vedľa jeho zakázanej miestnosti. 

Len čo otvorila dvere,objavila sa pred ňou priestranná miestnosť s množstvom kníh. Izba vyzerala pohodlne a zdalo sa, že sa v nej už nachádzalo všetko čo potrebuje. Bol tam počítač  a dokonca aj poličky už boli naaranžované veľmi pohodlným štýlom. Davi bola ohromená. Pozrela sa na Seia zmäteným pohľadom. 

"Kedy si..." hlesla.

"Pred pár hodinami."

"Eh? Nemohla tomu uveriť ale hneď si uvedomila, že  pre niekoho ako je on by to naozaj nebolo tak ťažké. Davi bola tak dojatá, že sa jej chcelo plakať. "Ďakujem," povedala úprimne.

Počujúc od nej slová vďaky sa na ňu Sei pozrel. "Ešte si ma stále o absolútne nič nepožiadala. Dokonca si ani nepoužila kartu, ktorú som ti dal."

Jeho slová Davi umlčali. Z nejakého dôvodu, spôsob akým ich vyslovil znel akoby bol z toho smutný a ona nevedela ako mu má odpovedať. Chcela mu povedať, že nič nepotrebovala; že bezpečie jej brata bola jedinou vecou, ktorú potrebovala a bola tým jediným za čo modlila. Chcela mu povedať, že jej stačí, že je ku nej dobrý. 

Ale nepovedala nič a vidiac ju neobyčajne ticho, Sei len položil svoju ruku na jej hlavu. 

"Ak budeš niečo potrebovať alebo chcieť, len mi to povedz."  

Seiov hlas bol vážny, no pre Davi to znelo takmer akoby sa zrazu stratený Santa Claus pýtal na jej zoznam želaní.

° ° °

V tú noc, Davi strávila celý jej čas vo svojej študovni. Vyšla von len na večeru a ihneď sa vrátila späť.

Sei sa takisto zamkol vo svojej chladnej tmavej izbe vďaka čomu dom vyzeral akoby v ňom nikto nebol. 

Hodiny plynuli rýchlo až kým Sei konečne nezavrel svoj laptop. Hodinová ručička sa hýbala a práve bola presne polnoc. 

Sei šiel do ich spálne, no na jeho prekvapenie bola posteľ prázdna. Na jeho čele sa objavili vrásky, potom sa otočil a namieril si to priamo k Davinej študovni. 

Len čo sa dostal k dverám, jemne  a potichu ich otvoril. Po chvíli sa jeho kroky priblížili a zastavili, keď sa dostal k stolu. 

Hľadiac na spiace dievča si zhlboka povzdychol. Jej tvár bola prilepená na papiere a knihy, ktoré mala položené na stole.  Po tom, čo ju chvíľu sledoval sa k nej priblížil, vzal ju do náručia tak jemne ako to len dokázal a potichu ju ako princeznú vyniesol z izby.