Odpor

[1]

Do špinavej zástery som si utrela pot, ktorý mi stekal z čela a vydýchla som nadbytočný vzduch vediac, že už rozhodne nevládzem a potrebujem si oddýchnuť.
Aj cez to, že som bola zvyknutá na prácu, posledné dni som toho mala už po krk. 

Posadila som sa na gauč, ktorý som doteraz ťahala a privrela oči v domnienke, že si aspoň na chvíľu oddýchnem a naberiem tak novú silu pokračovať ďalej.
Už dávno som prišla na to, že ak nespím jedenásť hodín, tak sa jednoducho nevyspím a na moje, asi, obrovské šťastie ktoré mám, v mojom živote nie je priestor pre jedenásť hodinový spánok. Mala som sa narodiť ako leňochod.

Zrazu som počula prudké otvorenie dverí kvôli čomu som sebou trhla a okamžite otvorila oči vidiac tak presne na vchodové dvere, v ktorých stála moja teta.
Možno ak by nás vykradli, hlavne nábytok teda, tak by som mala o starosti menej. 

„Freya! Drahá veď som ti hovorila aby si sa s tým netrápila! Teraz budem pri tebe vyzerať ako neschopná." Povedala a okamžite ku mne pribehla, berúc si moju tvár do jej rúk, kontrolujúc ma tak, či som naozaj v poriadku. Síce som nemotorná ako stará metla, keď chcem, viem si dávať pozor.

„Ty máš veľa práce už len v tej agentúre. Nemôžem tu len tak sedieť a nič nerobiť, ak mám dovolenku tak to musím využiť aspoň takto. Naozaj neblázni, nič také hrozné som nerobila." Venovala som jej úsmev a chytila jej ruky, ktoré mala stále položené na mojich lícach jemne ich pohladiac. Keby môžem, urobím pre ňu tisíc krát viac. 

„Och drahá..." Posadila sa vedľa mňa a venovala mi smutný pohľad. „Vieš, naozaj si neviem vysvetliť prečo, dokonca mi nikto ani len neoznámil prečo, ale Pán Wade ma vyhodil." Po jej slovách ostalo v miestnosti ticho a ja som nevedela čo mám povedať. Bola som zaskočená a hlavne som nevedela, čo teraz.
Teta Carmen pracovala v známej špičkovej agentúre, ktorá sa zaoberala všetkými rôznymi literárnymi dielami a na jej čele nestál nikto iný ako sám Damien Wade. Ten chlap bol slávny len vďaka tomu, že mal na účte milióny a riadil niekoľko úspešných vydavateľstiev kníh, aj keď určite vedel v realite holú riť.
Ak by nemal chutnučkú tváričku a kapitál od ocinka, v živote by z neho bol nikto.
Carmen pre neho pracovala niekoľko rokov, pomáhala jeho týmu v štatistikách predaja a myslím, že v jej práci bola a aj je skvelá!

Nevedela som o jej náplni práce veľa ale už len z toho čo mi hovorila som si bola viac než len istá, že by si zaslúžili práve naopak, povýšenie. Ak sa dalo, prácu si nosila domov, chodila skôr ako sa malo a odchádzala posledná. To ten kretén naozaj nemá čo robiť a tak len vyhadzuje koho len chce?

Plus, peniaze sme teraz naozaj potrebovali.

„Drahá... Neviem či to teraz zvládneme s platom. Určite mám ešte niečo našporené no teraz bez Joshua. Možno si budeme musieť zobrať pôžičku. Nie som si istá, neviem ako tieto veci fungujú. Zajtra pôjdem na úrad práce a niečo si pohľadám." Prehovorila skleslo, zatiaľ čo som ju smutne sledovala.
Mrzelo ma to. Nešlo mi o jej finančnú situáciu tak veľmi ako o jej prácu. Toto si naozaj nezaslúžila. Navyše by som chcla vedieť, či v tom náhodou Joshua nemá prsty.

Joshua bol Carmenin priateľ, ktorý si ale našiel mladšiu a samozrejme odišiel. Klasicky ju nabúchal, ona musela ukončiť školu a on, aj cez to, že veľmi nechcel, musel založiť novú rodinu. Pche, starý hlupák. To bol aj dôvod prečo sme vypratávali jeho nábytok, ktorý si on vyžiadal naspäť, pretože je snáď najväčší škrob na svete! Avšak, predpokladám, že o pár dní bude na tom finančne rovnako ako my, takže nekritizujem.

„Vyriešime to, sľubujem. Netráp sa s tým naozaj, všetko to spolu zvládneme." Uisťujem ju no v prvom rade uisťujem seba. Pracujem v kaviarni no ani všetky peniaze nezakryjú náklady na dom a nie to ešte na jedlo. A tak jediné čo musím urobiť, je ísť sakra za ním a porozprávať sa s ním tak, ako to potrebuje.

Viem kedy končí, viem dokonca aj aké má auto ale netuším, ako vyzerá. Na internete pod jeho menom bolo nespočetne rôznych fotiek a tak neviem, ktorá z nich patrí jemu. Neviem či majú všetci také hlúpe meno alebo to robí kvôli ochrane, no naozaj by sa mi tá fotka hodila.

Teta mi o ňom hovorila len po osobnej stránke, hlúpy bohatý narcis. Jasné, má peniaze a automaticky musí byť idiot. To budem poznať na prvý pohľad nie? Nejaký dobre vyzerajúci chlap v saku a s dobrým, sakra dokonalým autom.

V izbe som sa rýchlo prezliekla do čiernych riflí a čierneho trička. Svoje červené vlasy som si zopla v dlhom cope a zobrala si koženku. Ak ho zbijem, môže sa so mnou kvôli tomu súdiť?

Zobrala som si ešte nejaké peniaze, ak by náhodou k bitke došlo, telefón, kľúče a všetko som si dala do vreciek a išla som dole kde sedela teta. Videla som na nej,že ju to mrzí, tá práca ju naozaj napĺňala a teraz keď ju ten idiot nechal, mohla byť jej práca zároveň relaxom.

Hold, ten egoistický idiot nevedel čo urobil a nemal poňatia s kým sa dostal do problémov.