„To je tvoje auto?” Opýtal sa Greg ukazujúc na auto, ktoré stálo pred kaviarňou. Zaškerila som sa pri tom dokonalom skvoste.
Aj keď všetci čo ma poznajú, sa ma už dneska tak päť krát opýtali či som ho ukradla.
„Tak trochu som si ho pozičala.“ Myknem plecami dúfajúc, že to nebude riešiť. To posledné čo chcem je vysvetľovať prečo mám Damienove auto.
Greg by na mňa zavolal ešte políciu kvôli tomu.
„Chceš mi vysvetliť včerajšok alebo?” Venujem mu ospravedlňujúci úsmev nevediac čo mu mám povedať. Úprimne som aj zabudla, že som včera mala byť niekde inde.
Napísala som mu, no to veľmi nenapraví to, že som ho tu nechala.
„Môžeš mi to strhnúť z dovolenky naozaj, prepáč. Nemám žiadnu výhovorku a nechcem ti klamať." Prejdem za pult berúc si zásteru a automaticky si ju zaviažem okolo seba.
„Neblázni a pracuj.” Zasmejem sa a okamžite mierim ku stolu za ktorým sedí starý pár. Jemne sa usmejem sledujúc ako sa na stole držia za ruky.
Okamžite si namiesto nich predstavím mňa a Damiena.
Brr.
„Vybrali ste si alebo vám dám to, čo stále?” Opýtam sa čakajúc na ich zvyčajnú objednávku. Karamelové latté, zázvorový čaj a citrónový koláč. Chodili sem už niekoľko rokov, vždy v utorok a vždy si objednali to isté.
Romantika.
„Ahoj Freya, ak máte to čo vždy tak by sme vás poprosili to.” Starý pán sa na mňa jemne usmial a to rozšírilo môj úsmev ešte viac.
„Hneď to bude.” Poviem a rýchlo kráčam ku pultu diktujúc celú objednávku Gregovi.
„Koho je to auto hm?” Obzriem sa ku miestu kde stojí Damienove auto a automaticky si spomeniem na neho.
Dúfam, že si zohrial tú polievku a nenechal ju tam len tak položenú. Neviem či je zvyknutý si variť ale aspoň tentokrát by si mohol niečo urobiť aj sám.
„Ono je to vlastne dlhý príbeh a nie som si istá ako by som to vysvetlila.” Poviem úprimne.
Neviem čo mu mám povedať.
Požičala som si ho. To je celý príbeh.
Nie som človek, ktorý vie niečo vysvetliť dobre a nie to ešte niečo takéto. Naozaj, keď na to myslím možno bolo neuvážene ísť ku nemu v takú neskorú hodinu a ešte aj spať s ním v jednej posteli.
Okamžite zaženiem myšlienky na minulú noc. Predsa len, chlap pohltení strašnou chorobou, pravdepodobne stále spí a ani neviem o tom že som tam bola.
Počujem zvonček nad dverami no skôr než sa otočím zisťujúc kto to je, ozve sa príliš povedomý hlas.
„Zobrala si mi auto?“
أنت تقرأ
Odpor
عاطفية„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu. „Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Znechutene som s...
