Odpor

[15]

„Ďakujem." Prehovorím sledujúc iskričky v jeho očiach. Mám chuť mu jednu vraziť, akokoľvek mu ublížiť no držím sa na uzde a ignorujem ten zlý pocit hlboko vo vnútri.
Je koniec, je po všetkom, už ho nikdy neuvidím. Proste zabudnem, upokojím sa a všetko pôjde a
ko doteraz.

„Prajem vám obom príjemný zvyšok večera." Usmeje sa na moju tetu no ak by aj chcel, nestíha mi venovať už žiaden z jeho milučkých pohľadov pretože vystupujem a nemienim sa vrátiť, sakra nie to ešte sa s ním stretnúť.
Svižným krokom kráčam k domu po boku s tetou, a cez tmavú ulicu sa ozýva len jeho auto.

„Pán Damien je veľmi láskavý človek, má svoje muchy no je to najlepší šéf ktorého som si kedy mohla priať." Tetine slová počúvam len matne, už viac nie je mojou starosťou a tak mi môže byť ukradnutý.
Spolu s tetou vkročíme do domu v ktorom panuje tma, ja rozsvietim na chodbe a teta sa presúva do obývačky na čo ju nechávam tak, povedala by som, že to bol ťažký deň no už bolo dosť zlej energie.

Čo som chcela urobiť som urobila, Damien nie je človek ktorého chcem vo svojom živote a myslím, že to cíti rovnako on so mnou, aspoň v to dúfam. Vyriešila som problém s tetinou prácou, zvládla som jednu večeru a to je konečná.

Aspoň takto sa teda upokojujem.

Pomaly som sa vo svojej izbe prezliekla zo šiat odkladajúc ich na vešiak v domnienke, že mu ich vrátim, je mi jasné, že pre neho to nebolo nič no akákoľvek spomienka na neho mi príde hlúpa.
Aj keď sa jedná o taký skvost.

Už v nočnej košeli si líham na posteľ a kompletne vypínam ako celé svoje telo tak aj mozgové bunky. Dneska bolo všetkého dosť a jediné čo naozaj chcem je pokojný spánok a zabudnúť na posledné dni.

Mobil mi zavibruje na nočnom stolíku nad čím sa zamračím a natiahnem po ňom zisťujúc kto čo sakra chce. Ostré svetlo ma na chvíľu oslepí no keď zistím od koho je správa, prajem si byť slepou.

Ešte sme spolu neskončili.
D.