Odpor

[16]

Prudko som položila telefón na stolík ignorujúc ďalšie zavibrovanie. Nie, nech ide do riti aj so svojim pekným ksichtom. Čo si sakra myslí že robí? Nemal by sa náhodou venovať svojej hlúpej práci aby mohol zarábať peniaze? Choď do riti Damien....

„Freya! Freya idem do práce!"" Domom sa rozľahol výkrik ktorý ma zobudil. Nespokojne som sa pomrvila v posteli vediac, že už nezaspím, dneska sa mi aj tak už končilo voľno a prišiel čas ísť do práce tiež.

„Som hore!" Zakričím naspäť no odpoveďou mi je buchnutie dverí. Očividne sa ponáhľa, nemám jej to za zlé, hlavne ak ma zobudila presne včas, pri tom zhone včera som si nakoniec ani len nenastavila budík.

Pomaly som sa dostala z postele ku skrinke kde som si nachystala oblečenie a hneď sa aj obliekla. Dneska sa mi smena začínala až okolo obeda a tak som sa nemusela ponáhľať no mala som vo zvyku prísť skôr a dať si kávu pred tým než začnem pracovať.

Práca bola mojím útočiskom posledné mesiace a myslím, že teraz som ju potrebovala ešte viac. Pozrela som sa na telefón, ktorý ležal na stolíku a vložila som si ho do kabelky nepozerajúc sa naň. Rozhodne si nejdem kaziť ráno, dnes nie.

Tesne pred tým než som odišla z domu som rýchlo skontrolovala či teta nedala variť niečo alebo nenechala otvorené okná no keď som zistila, že je všetko v poriadku vyšla som z domu.

Chvalabohu si Joshua prišiel pre posledný nábytok v čase, keď sme tam neboli my, kľúč nechal pod rohožkou a spolu ním tam nechal aj pokoj. Bez neho nám bude lepšie.
Ďalší chlap, ktorého nepotrebujem.
Akonáhle som za sebou zatvorila a zamkla dvere otočila som sa ostávajúc v úplnom šoku.

Okno na aute predo mnou sa začalo pomaly sťahovať a ja som sa okamžite vydala na cestu ignorujúc príliš povedomé auto. Čo sa to doriti deje a prečo je Damien pred mojim domom sakra? 

Pridala som do kroku akonáhle začalo auto ísť pomaly vedľa mňa. 
„Mieniš tu dlho robiť susedom divadlo alebo si už konečne nastúpiš?" Ticho pretne jeho hrubý hlas v ktorom výnimočne nepočujem výsmech ale pre zmenu hnev. Super. Nakoniec si aj tak pokazil ráno.

Ostanem stáť a priblížim sa ku strane spolu sediaceho aby som sa cez otvorené okno mohla presvedčiť, že to čo počujem je naozaj pravda.
„Niečo ti azda žerie svedomie?" Výsmešne sa zasmejem no otvorím dvere a sadnem si vedľa neho vediac, že nech už tejto hore egoizmu zničilo deň čokoľvek, nenechám si to ujsť. Nakoniec, rada prispejem.

„Nie ale tebe rozhodne bude." Podal mi jeho telefón v ktorom bola fotka z oného dňa, kedy som ho pobozkala. Nepríjemne som sa ošila a vrátila mu ho. 
„A? Pokiaľ viem ja som ťa varovala." Pretočím očami a natiahnem sa po kľučke odo dverí no presne v tú chvíľu sa autom rozoznie zamykanie a ja sa na neho nechápavo zamračím. 

„Som kvôli tomu v celkom slušnom probléme a ty mi ho pomôžeš vyžehliť."