Odpor

[25]

Rýchlo som sa prezliekla a ešte rýchlejšie som vytočila číslo na taxík. V kuchyni som hľadala všetky rôzne misky na zatváranie a keď som našla dostatočne veľkú, naliala som do nej kus z našej polievky spolu so zeleninou. Ak mu toto neurobí dobre tak už potom nič. 

Keď už pred domom trúbil taxík rýchlo som schmatla všetky veci a ponáhľala sa vonku. Otvorila som dvere a sadla si snažiac sa pôsobiť normálne a nie ako vystresovaná manželka. Aj keď som sa nachádzala v situácii kedy som sa mohla považovať za oboje.

„Dobrý večer, Golden River 44." Chlapík sa na mňa zvedavo pozrel no akonáhle si všimol môj nahnevaný pohľad nevenoval mi viac ani slovo. Vďaka internetu som poznala jeho adresu očividne rovnako ako každý v meste.

Keď taxík zastal pred jeho obrovským domom a ja som zaplatila za cestu mala som chuť sa jednoducho otočiť a odísť.
Zrazu som nevedela čo tu robím, prečo tu stojím s polievkou v ruke a umytými vlasmi, keď som mohla byť v posteli?

Pomaly som prešla ku veľkej čiernej bráne ktorá sa ale náhle začala otvárať. Vie, že idem alebo to tu funguje na nejaký zvláštny princíp? No nelámala som si s tým hlavu a jednoducho som vošla do vnútra jeho pozemku, ktorý bol omnoho väčší ako som si myslela.

Pomaly som kráčala po štrkovom chodníku ku dverám, ktoré sa ale pomaly začali otvárať a akonáhle som v nich uvidela Damiena, zabaleného iba v bielej dlhej deke a s úplne unaveným pohľadom jemne som sa zasmiala. 

„Tak čo ty veľký chlap?" Akonáhle som bola blízko pri ňom, vtiahol si ma tuho do objatia na čo som ostala šokovane stáť.
Jemne ho objímem a keď sa odtiahne zodvihnem obočie čakajúc či mi to vysvetlí. 

On len kývne hlavou smerom dnu a keď prvý sám vkročí, ja ho ihneď nasledujem vediac, že toto bude ešte zaujímavá noc a o tom niet pochýb.

„Prepáč, že som ti chcel kúpiť auto, keď na to teraz myslím príde mi to ako hlúposť. Z môjho uhla pohľadu to vyzeralo ako dobrý nápad, nemyslel som na to, že by mohlo byť priskoro na takýto darček." 

Prehovoril prvý zatiaľ čo kráčal cez jeho obrovský dom, chcela som si to tu celé obzrieť no vedela som, že vo svojom dome bude pánom viac ako kdekoľvek inde.

„Tak teda prepáč, že som tak náhle odišla ono, naozaj si cením, že si to pre mňa chcel urobiť no prešla som si niečím zlým a som naučená, že čakať od niekoho kto..." Odmlčala som sa uvedomujúc si, že nie je správny čas na podpichovanie a rozhodne nie na narážanie na jeho moc. 

„Je to v poriadku sľubujem, nemusíš sa trápiť." Myknem jemne plecami dúfajúc, že v jeho stave to už nebude rozoberať. Keď otvorí dvere od miestnosti v ktorej panuje jemné svetlo vychádzajúce z malej lampy na stolíku pri posteli, zarazím sa. 

„Musím si ľahnúť, cesta dole pre mňa bola najhoršia vec v živote a myslím, že o chvíľu zaspím." Jemne sa nad tým pousmejem a všetky veci si zložím na malý stolík pri posteli čakajúc kým si ľahne do postele.

„Neverím, že si prišla." Šepne do ticha miestnosti. Ani ja neverím ale zázraky sa očividne dejú. Sadnem si na kraj jeho obrovskej postele a pohľadom prejdem jeho tvár. Je pekný.

„Nechám ti tu polievku, zohrej si ju ráno dobre? Ak by ti bolo zle daj si lieky, nie veľa. Ak čokoľvek kľudne mi zavolaj." Jemne mu odkryjem vlasy z tváre a sledujem jeho oči ktoré sa vpíjajú do tých mojich. 

„Ostaň, prosím."