Pomaly som kráčala s kávou v ruke do jeho kancelárie a snažila sa ju nerozliať. Po zistení, že sú moji rodičia v meste som bola stále rozhodená viac ako by som mala.
Nebolo to nič čo by som nezvládla, no odmietala som ich vidieť alebo akokoľvek kontaktovať aj po tých rokoch. Nemala som s nimi dobrý vzťah, bili ma, rýchlo sa ma vzdali a tam sa naša cesta rozišla.
No bolo to teraz iné, mala som pri sebe Damiena a vedela som že mi pomôže.
Hlavne po tej psychickej stránke.
„Naozaj nechceš zobrať tú pozíciu osobnej asistentky? Cítim sa zle keď viem, že si každý deň len kúsok odo mňa no nie pri mne."
Jemne sa usmejem a položím mu kávu na stôl, sadajúc si na stoličku pred ním, na ktorú som si úprimne aj zvykla.
„Neprebrali sme to? Dobre vieš, že by ma to nebavilo, obaja taktiež vieme, že si skvelý a nikoho nepotrebuješ, taktiež vieme aj to, že by som od teba peniaze nezobrala."
Myknem plecami ako by to bola hotová vec no už len z jeho pohľadu môžem zistiť, že rozhodne nie je. Sám mi niekoľko krát povedal, že aj keď má niekedy veľa práce vždy všetko stihne, tak na čo?
„Takže si môžem najať asistentku?" Nechápavo sa na neho pozriem no keď uvidím široký úsmev, usmejem sa tiež vediac, že káva mu to vráti za mňa. Nedala som mu tam nestráviteľné množstvo cukru no aj tak mu to nebude chutiť, čo znamenalo kávu pre mňa.
„Ak chceš, tak kľudne." Poviem nezaujato a sledujem ako sa naťahuje pre jeho pohár a vzápätí sa napije. Akonáhle ale zistí, že to nie je jeho typická káva znechutene sa zamračí.
„Čo by som bez teba už len robil." Povzdychne si s malým úsmevom na tvári a premeria si ma pohľadom. Citím červeň ktorá sa mi nahŕňa do líc pod ťarchou jeho pohľadu a on si to rozhodne všimol, pretože sa jeho úsmev rozšíril ešte viac.
„Dneska ideme na rande."
YOU ARE READING
Odpor
Romance„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu. „Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Znechutene som s...
