Odpor

[32]

Odtiahla som sa od neho úplne vykoľajená kvôli tomu čo sa stalo. V jeho očiach bol známy pokoj a na jeho tvári jemný úsmev. Aj keď sedel na stolíku bol stále vyšší ako ja, hold som bola malá.

Pritiahol si ma silno do objatia ktoré som mu so smiechom opätovala. „Nikdy som nebol šťastnejší, naozaj nie.” Povedal potichu a venoval mi jemný bozk na čelo.

„Damien?” Prudko som od neho odstúpila sledujúc dievča vo dverách ktoré ho oslovilo. Akonáhle si ju Damien všimol venoval mi jeho typickým neutrálny pohľad.

„Frey, počkaj na chvíľu vonku, prosím.” Venujem mu zamračený pohľad no odchádzam nevediac čo sa sakra deje. Jasné. Ideš ma bozkávať a potom sa na mňa vyserieš.

Dievča vo dverách mi venuje pohŕdavý pohľad a akonáhle som pred jeho dverami a ona vo vnútri prudko ich za mnou aj zatvorí. Pretočím očami a aj keď viem, že by som nemala, priblížim sa ku nim bližšie aby som počula o čom sa rozprávajú.

„To je tá ktorú si máš brať áno?” Počujem jej výsmech no so mnou to nič nerobí, netuším kto do riti to je a ešte viac netuším prečo ma do psej riti poslal pred dvere?

„Mia.” Zatiahne nahnevane no neznie nejako vážne. Necítim v jeho hlase starosť no ani obhajobu. Kto do riti je Mia? Nebaví ma tu stáť no nemám v pláne tam ani ísť a tak ostávam naďalej blízko dverí načúvajúc konverzácii vo vnútri.

„Milé, ešte nedávno si mi hovoril ako ma miluješ a teraz to máš v pláne hovoriť inej? Dúfam, že ju rovnako využiješ ako si využil mňa!” Nechápavo odstúpim od dverí sledujúc ako sa zrazu otvoria a z nich vyletí rozplakané dievča.

Opatrne vojdem do vnútra nevediac čo povedať. Do psej riti prečo som mu dovolila toto celé, ako sa mám teraz správať?

„Dovoľ mi ti to celé vysvetliť Freya skôr než sa nahneváš za niečo čo nie je pravda.” Myknem plecami, opriem sa o stenu a prejdem si ho pohľadom. Stojí mi to za to?

„Nič sa nestalo. Ten bozk, ty si chorý, ja som podľahla sile okamihu. Nič to neznamenalo." Po mojich slovách ostáva ticho. Vedeli by sme mať spolu vôbec niečo?

Jeho telefón zavibruje, venuje mi ospravedlňujúci pohľad a následne do neho začne ťukať. Haló? Vie o tom, že tu stojím, čakám na jeho slová a on radšej rieši prácu?

Zamračím sa nesúhlasne krútiac hlavou.
Poď sa hrať.
„Si ako robot, miluješ viac seba a svoju prácu ako ľudí okolo, ktorý sa o teba starajú."

Jeho pohľad sa premiestni na obrazovku počítača z ktorého vyjde zvuk upozornenia a ja sa len zasmejem vediac, že mi týmto potvrdil moje slová.

„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu.
„Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Aha?

Znechutene som sa na neho pozrela a jeho hlúpe dvere som nechala otvorené.
Neviem čo do riti mu vtedy prišlo dôležitejšie ako náš rozhovor no odmietala som sa vrátiť, nie teraz.