„Zbláznil si sa?" Vyšteknem smerom ku nemu, ruky zapriem do opierok na stoličke a zamračim sa o čosi viac.
„Ak zruším svadbu skôr než budú vôbec zásnuby bude to celé moja chyba, nech by som povedal o tebe čokoľvek, ja som tu ten, ktorý má postavenie a ľudia urobia čokoľvek aby mi ho zničili.”
Pretočím očami a keď uvidím ako zodvihne obočie okamžite sa ospravedlňujúco usmejem vediac, že nie je v nálade.
Ale došľaka.
Nechcem mať s ním nič spoločné dopekla.
Dobre, uznávam, tentokrát som to posrala ja.
„To tvoje pretáčanie očami bude musieť veľmi rýchlo prestať.” Posunie predo mňa papiere a ja sa nechápavo zamračím.
Super.
Som zase v sračkách.
Sme opäť na začiatku kvôli mne.
„Ideme podpísať nejakú zmluvu ako bolo v 50 odtieňov sivej?” Začne sa smiať a pokrúti neveriacky hlavou dávajúc mi tak jasne najavo, že sa veľmi mýlim.
„Zmluva mojej sekretárky, ale ak by si chcela môžme poriešiť aj tú tvoju zmluvu.” Pretočím očami a akonáhle si všimnem jeho nahnevaný výraz povzdychnem si.
Toto bude ešte tažké.
„Okej, prepáč. Za moje pretáčanie oči, za nič iné sa rozhodne neospravedlňujem.” Na jeho tvári sa zjaví úsmev a ja mám vtedy chuť usmiať sa tiež, hajzel.
„Nejako si skrotla, naozaj, kde zmizla tvoja odvaha bojovať?” Potlačím nutkanie pretočiť očami a do rúk chytím zväzok papierov pomaly ich čítajúc.
„O chvíľu budeš chorý, čakám kým príde tá chvíľa a ja si budem môcť z teba robiť srandu.” Myknem plecami a posuniem mu papiere.
„Mam svoju prácu a nechcem ti skákať okolo zadku a nie to ešte pre teba pracovať.” Aj cez pokojnú atmosféru mám nervy a to ani nemusel nič povedať, pokrok.
„Ako povieš, ale ľudia si začnú všímať a ako som si všimol, ty naozaj nevieš niečo vysvetliť.” A teraz čaká čo? Že mu budem nosiť kávu kedy si bude chcieť a budem mu dostupná vkuse?
„To vymyslím, no nehodlám s tebou pracovať.” Myknem plecami a sledujem jeho tvár, jeho líca rovnako ako jeho nos pomaly naberajú ružový odtieň a ja nedokážem pochopiť ako to, že ešte necíti bolesť hlavy.
„Viem, že som pekný no budeš na mňa dlho civieť?” Zodvihne na mňa pohľad od počítača no hneď ho aj sklopí naspäť. Práca je rozhodne pre neho lepšia ako čokoľvek iné. Brr.
„Tak ma pusti do práce a ja na teba nebudem civieť? Nezabudni mi zaplatiť.” Pozdvihne obočie a premeria si ma zvedavo pohľadom, následne záporne pokrúti hlavou a usmeje sa.
„Chcem ťa pri sebe.”
YOU ARE READING
Odpor
Romance„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu. „Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Znechutene som s...
