Odpor

[24]

„Nerozumiem tomu, ak ti na nej záleží opýtam sa jej no nie?" Nechápavo sa pozriem na Enricka a snažím sa pochopiť jeho slovám, on si načisto vygumoval mozog sexom alebo ja nechápem návykom? 

„Potrebujem len vedieť čo sa jej stalo v minulosti, že mnou pohŕda kvôli peniazom, to je celé." Ja aj on sme rozhodne vedeli, že to nie je len kvôli tomu no on nemal gule mi to povedať a ja som nemal chuť to rozoberať s ním. 

„Mám to tu, 20 rokov, žije s tetou Carmen..... Samé omáčky no mám tu kontakt na oboch rodičov." Nespomínam si, že by mi niekedy povedala niečo o sebe, väčšinou naše konverzácie aj tak končili veľmi rýchlo a tak ani nebol čas na to mi to povedať alebo som len nebol ten komu by to chcela povedal, prečo by som ale aj mal. 

Celé ma to trápilo až do takej miery, že som sa nemohol sústrediť na svoju prácu a to ma hnevalo ešte viac. Nechcel som to nechať len tak a byť v spoločnosti kde sa vás každý bojí tiež nie je výhra. 

Ani neviem prečo som ju tak riešil. Možno len kvôli tomu, že sa mi vidina kamarátky naozaj pozdávala. S ňou to bolo všetko také, ľahšie, lepšie a zábavnejšie. Ako keby som našiel niekoho, kto do mňa zapadá.

„Mal by si sa dať do kopy, podržím tvoj chrbát ak bude treba ale nemienim sa pozerať ako sa tu trápiš s hlúpou chorobou." Nechápavo som sa na neho pozrel a pritiahol si mäkkú perinu až po bradu. 

Chápem, že ležať pri práci nie je profesionálne a taktiež možno vyzerám trochu choro no nemyslím si, že je to niečo vážne. Obyčajná chrípka predsa ešte nikdy nikomu neublížila...

FREYA

„Takže sa idete naozaj brať? Kedy si mi to vlastne chcela oznámiť Freya? No poviem ti, už na tej večeri som z vás mala dobrý pocit a tušila som, že sa nevidíte prvý raz!" Tete som venovala jemný úsmev nevediac čo jej mám na to povedať. 

„Ako dlho sa poznáte? Ale som z vás rada. Všetko mi musíš porozprávať, prečo som o tom nevedela skôr? A ako dlho ste spolu? Pán Damien sa o teba dobre postará." Pokračovala Carmen.

Jasné, že mi mohlo byť jasné, že sa to dozvie, keď tam pracuje no i cez to som si myslela, že sa to nedozvie tak skoro. Čo teraz asi tak robil Damien? „Celé je to naozaj rýchle, všetko ti poviem neskôr, nechaj sa prekvapiť áno?"

Neviem koho klamem no v prvom rade som to ja. Neviem čo by som tete povedala a nie to ešte niekomu inému. Beriem si ho zo srandy? Chcela som ho dať do laty a keď sa mi naskytla príležitosť posrať mu jeho dokonalý život tak som využila šancu? 

„Idem si ľahnúť dobre? Nezabudni ísť aj ty, ráno máme prácu nezabúdaj." Teta len mávla rukou a obrátila sa ku televízoru v ktorej jej išiel ďalší romantický film. Len som nad ňou pokrútila hlavou a pobrala sa do svojej izby v domnienke, že pôjdem spať.
Do práce som volala a jediné šťastie bolo to, že mám úžasného šéfa.

A druhé šťastie bolo, že teta brala všetko na ľahkú váhu. Bola zmierená s každým osudom a nech už by jej prišlo do života čokoľvek, brala by to s otvorenou náručou.

Sadla som si na posteľ a vložila si tvár do dlaní. Cítim sa strašne na hovno kvôli tomu ako som ho tam nechala, bez odpovedí a vysvetlenia. Chcela som mu zavolať no bolo už pozde a určite spal, bohvie čo si vôbec myslel. 

Z premýšľania ma odrazu vytrhol zvoniaci telefón na stolíku, ktorý som zodvihla bez toho aby som si prečítala meno. Chvíľu bolo ticho no akonáhle sa ozval chrapľavý hlas mojim telom prešiel mráz.

„Cítim sa zle Freya, volám ti preto, pretože asi umieram." Nechápavo som sa pozrela na Damienove číslo a zasmiala sa, veľkého chlapa skolila chrípka? 

„A?" Opýtam sa nevediac, čo chce.
„Prídeš?" Zašepká, hlas má po prvý krát od kedy sa poznáme milý a ja sa jemne usmejem.

„Prídem." Poviem potichu a zložím telefón.