Keď som sa ráno zobúdzala cítila som sa viac dolámane ako kedykoľvek inokedy.
Veď som mala aj prečo, teta sa v noci rozhodla si vyskúšať všetko oblečenie ktoré má a myslím, že si skúšala aj moje.
Neviem prečo no povedala mi, že pri niekom ako on záleží na oblečení a ak by tam náhodou išla v niečom obyčajnom, cítila by sa nadmieru zle. Aj po niekoľko hodín prehovárania ju, že vo všetkom vyzerá dobre na mňa nedala.
Chápala som jej obavy, viem, že nechcela pred šéfom vyzerať zle no pred ním?
Sakra aj keby tam idem vo vreci nemá najmenšie právo mi povedať ako vyzerám alebo akokoľvek len podotknúť môj výzor.
A tak chtiac či nechtiac som si skúšala oblečenie spolu s ňou no nemala som v pláne sa obliekať nijako nóbl.
A na čo?
Aby si ešte myslel, že som sa obliekala kvôli nemu nie? Na to môže hneď zabudnúť.
Predsa len, neviem čo od toho celého čaká on no byť vo výhode minimálne vzhľadovo je bonus.
Chce divadlo, mám v pláne mu urobiť divadlo.
Navyše, človek je určite na verejnosti sledovaným no nie?
Hlavne niekto ako on.
Budem len dúfať, že všetko prebehne normálne.
Ospravedlní sa tete, povie jej, že ju prijíma naspäť a hotovo koniec, všetko bude vybavené.
Aj keď som vedela, že to čo som chcela som už dosiahla, potrebovala som mať eso v rukáve pre akýkoľvek prípad. Navyše, ak by sa zmienil tete, že som za ním bola, menilo by to celú situáciu no v prvom rade tú jeho. Pretože tak veľmi ako bol on pripravený ma podkopať, tak veľmi som bola pripravená aj ja.
„Už si hore?" Vtrhla do izby Carmen a akonáhle ma uvidela, že som hore položila na posteľ obrovskú krabicu. Nechápavo som sa na neznámu krabicu pozrela a následne sa posadila obzerajúc si ju.
Bola to dlhá krabica v zlatej farbe a previazaná čiernou stuhou. Teta sa doširoka zasmiala a posadila sa vedľa mňa chytiac krabicu do svojich rúk no neotvárajúc ju čo ma len znepokojilo. O čo tu ide? Nemáme peniaze tak čo vymýšľa za darčeky.
„Ráno mi volal pán Damien aby sa uistil, že to dnes platí a ja aj priateľ prídeme, hneď som mu povedala, že prídem so svojou neterou ak by to náhodu vadilo, neuveríš, ako reagoval." Podala mi krabicu a jemne ju otvorila na čo sa mi pohľad spojil s hodvábnou látkou.
„Poslal ti šaty! Dokonca s odkazom, sľubujem, že som ho neotvorila no tie šaty, myslím, že krajšie som ani nevidela. Má vkus, to musím uznať." Povedala natešene, zatiaľ čo sledovala obsah krabice.
Do psieho zadočka.
YOU ARE READING
Odpor
Romance„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu. „Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Znechutene som s...
