Odpor

[18]

„A... Myslím, že ostatné už vyriešia moji kolegovia.” Rýchlo prehovoril a skôr než si ktokoľvek mohol všimnúť jeho zdesenie, ma uchmatol za ruku.

Damien ma okamžite začal ťahať ku výťahu, ktorý akonáhle sa zatvoril a začal stúpať nahor, bol zaplnený krikom.
Teda jeho, ja som sa celkom slušne bavila.

„Čo si to doriti urobila?” Spokojne som sa usmiala sledujúc jeho zaliatu tvár zúfalstvom. Myknem plecami a v zápätí sa zasmejem.
„Ježiši trošku zábavy nie?" Pretočím nad ním očami a mávnem pohotovo rukou.

„Ty môžeš ničiť život mne tak si to skús aj ty. Si zvyknutý, že s tebou ľudia zaobchádzajú ako v bavlnke, tak ti vôbec neuškodí mať na chvíľu ťažký život.” Prehovorím a pozriem sa na hodiny na telefóne.
A čo? Čo si myslí, že čaká odo mňa? Snáď naozaj nečakal, že poslušne poviem čo chcel a budem ako ďalší z jeho panáčikov.
Môže si zvysoka nastať.

„A nemohla si povedať niečo iné? Doriti nechcela si byť so mnou spojovaná? Práve teraz bude všade tlač o tom, že sa berieme." Rukou udrie do steny výťahu, a ja si vtedy jeho slová neuvedomím až tak.

„Varovala som ťa Damien, nie som dievča s ktorým si môžeš robiť čo chceš. Nauč sa prijímať fakt, že nie si viac ako ktokoľvek iný.” 
Damien sa zasmial a pretrel si tvár rukou venujúc mi jemný pohľad. Akonáhle sa otvoril výťah ostala som v ňom sledujúc ako prešiel pár krokov a potom sa otočil.

„Mám prácu a potrebujem peniaze.” Myknem plecami a chcem sa natiahnuť a stlačiť tlačidlo na výťahu no zastaví ma práve jeho hlas.

„Ostaň tu, zaplatím ti.” Nechápavo na neho zodvihnem pohľad uvedomujúc si čo sakra práve povedal. Vystúpim z výťahu blížiac sa ku nemu. Peniaze beriem.

Keď už som blízko pri ňom položím svoju ruku na jeho čelo čakajúc.
„Čo akože práve robíš?” Opýta sa nechápavo no ostáva stáť na mieste.

„Myslím, že si chorý. Vieš to je to keď sa človek cíti fyzicky zle, tečú mu soplíky a škriabe ho v hrdle.” Zložím ruku z jeho horúceho čela a zasmejem sa.
Nieje to horúčka ale ak nepôjde domov, určite bude.

„Prestaň, budeš so mnou kľudne aj do noci kým nevyriešiš tvoj problém ktorý je teraz ešte väčší.” Prehovoril a okamžite vošiel do svojej kancelárie ignorujúc môj smiech.

Je chorý a zbláznil sa. Inak si to vysvetliť ani neviem. Rýchlo za ním vojdem do vnútra a sadnem si oproti neho sledujúc jeho ružový nos.

„Tak, moja otázka na teba je, koho chceš pozvať na zásnuby?” A vtedy zmeraviem uvedomujúc si čo do riti to práve povedal.