Odpor

[28]

„Ono to bolo také nežné požičanie si ho.” Poviem a akonáhle sa na neho pozriem zarazím sa.
Na sebe má čierne upnuté rifle s bielou mikinou a vo vlasoch slnečné čierne okuliare. Chtiac či nechtiac musím uznať, že sa mu to dosť hodí.
Možno aj viac ako jeho formálne oblečenie.

„Je mi to jedno tak či tak, viem, že si ho nenecháš aj keby ti poviem. No naozaj môžeš, potrebujem sa aj tak zbaviť jedného auta.”
Mykne plecami ako keby to nebolo dosť drahé auto a prejde si ma pohľadom.
Dobre, nevyzerá nijako rozhodene a vôbec nie tak, že som včera bola s nim v posteli.

„P-pán Wade?” Počujem Grega zakoktať a viem, že toto už jednoducho nevysvetlím aj keby som sa akokoľvek snažila.

„Čiernu kávu, bez mlieka a cukru.” Prehovorí no už mi viac nevenuje ani jeden pohľad a sadne si za bar na malú stoličku.

Hnevá sa? Alebo je stále chorý a tak je jednoducho mimo?
Neviem, možno si ani nepamätá, že som včera bola u neho a prišiel len kvôli káve.
Jasné, pretože by sem chodil kvôli káve keď mal mnoho príležitostí si ju urobiť po ceste alebo v práci.

„Prečo stresuješ?” Zastanem v pohybe uvedomujúc si, že mám v ruke mlieko ktoré on rozhodne nechcel no nebolo by odveci mu ho tam dať.

Porazene položím fľašku s mliekom a pozriem na neho nevediac čo povedať.
Ako vôbec vie, že stresujem?
Dobre možno vyzerám nadmieru rozhodene no to ešte neznamená, že stresujem nie?
Fajn, stresujem.
A čo.

Povzdychnem si a jemne sa ku nemu nahnem cez pult.
„Pamätáš si na niečo zo včera?” Zašepkám dúfajúc, že Greg ktorý stále stojí neďaleko to nepočul.
Damien sa tvári tak ako obvykle a tak neviem čo mám ešte povedať.
Nemôže jednoducho prejaviť nejako emócie?
Cez tie okuliare to aj tak nepoznám.

„Pamätám si, že som zaspával s tebou v náručí a keď som sa zobudil jediné čo ma tam čakalo bola hlúpa polievka.”

Počujem ako Greg začne hlasno kašľať a ja môžem cítim červeň ktorá sa mi hrnie do líc.
Do pekla aj s tebou Damien.