Odpor

[2]

V hlave som si dookola opakovala všetko čo chcem povedať. V realite som ale nevedela čo vlastne povedať mám, nebolo dôležitejšie to čo chcem? Proste poviem že sa zmýlil, urobil chybu a mal by mojej tete dať šancu dokázať mu to.
To by som povedať chcela, no s mojom tornádovou povahou, tam začnem nadávať a vrieskať.

Hold. Neviem byť pokojná.

Jeho firma bola od nášho domu polhodinu autom a tak som išla na najbližšiu autobusovú zastávku dúfajúc že pôjde nejaký autobus.
Tiež som si veľmi dobre premyslela cestu tam a cestu naspäť, no kašľať už na to.
Idem? Idem, bodka.

Akonáhle prišiel autobus a ja som si kúpila lístok začala som sa cítiť veľmi dobre.
Proste tam prídem a nakopem mu zadok a potom uvidí čo spôsobil a okamžite bude volať tete aby sa vrátila.
Adrenalín robí divy, pretože som náhle získala obrovskú odvahu.

Aj keď, teta mi už od malička hovorí o tom, ako som sa nikdy nebála hovoriť. Takže áno, nuž, som naozaj číslo.
A ak sa jedná o tetu, som schopná zabíjať.

Predsa neexistuje chlap ktorého by nezlomila žena. Nehovorte mi že to tak jednoducho nie je. Verila som v seba a verila som že mám pravdu. Ak mi nedá dobrý dôvod prečo ju vyhodil tak sa nevzdám svojej útočnej nálady.

Sakra, má niekoľko pobočiek tak prečo ju nepreložil iba niekde inde? Predsa len tam pracovala dlhé roky, musí najlepšie z nich vedieť čo ako chodí a čo sa ako robí, no nie? Hnev vo mne vrel a celá cesta mi kvôli tomu ubehla neskutočne rýchlo. 

Keď som vystupovala na zastávke presne pred jeho firmou zamračila som sa a pozrela na hodiny. Pol piatej, o takomto čase teta hovorila že už dávno odchádza, tak kde je? Ostala som čakať hodnú chvíľu pred tým než som sa odvážila pohnúť z miesta do vysokej budovy.

Kráčala som sebavedomo pomedzi ľudí a snažila sa hlavne nepútať pozornosť.
Prvé poschodie patrilo všetkým, boli tu rôzne poukladané malé knižnice s najvýznamnejšími knihami. Dokonca pár značkových kávovarov a poličky, kde si ktokoľvek mohol urobiť kávu podľa vlastnej chuti. Na mojom mieste by som to tam vykradla, avšak neznížila by som sa na takú úroveň. Aspoň nie cez deň.

Ďalšie poschodia už boli ale ľudom neprístupné a to mi rozhodne do kariet nehralo.
Dvaja strážnici stáli po boku výťahu a sledovali ľudí naokolo kontrolujúc tak situáciu. Potiahla som si tričko nižšie a vystrela sa vystavujúc tak dvom zvedavým pohľadom svoje prsia.
Nemám ich obrovské, no súdiac podľa mojich bývalých, ich mám dobré.
A predsa, chlapi...

„Prepáčte, pán Damien ma čaká."  Afektovane som sa na oboch usmiala a sledovala ich neveriacke pohľady, ktoré ale nakoniec povolili a otvorili mi výťah.
Super. Takže ten hlupák je ešte aj zvrhlík. To si do firmy naozaj vodí ľahké ženy? Ak by som bola nejaká reportérka čo by urobil, podplatil by ma?
Okej, možno by som to prijala ale o tom inokedy.

„Poschodie najvyššie, ale to už asi viete." Prehovoril jeden nezaujato a akonáhle sa zatvorili dvere výťahu prudko som vydýchla vzduch nevediac čo teraz do riti urobím. Mám ho akože vyfajčiť a potom mu povedať, že chcem naspať tetu v jeho práci? 

Došľaka.