„Odíď.” Tichou miestnosťou sa ozve jeho nahnevaný hlas, po ktorom mám chuť odísť aj ja, aj cez to, že slová neboli venované mne.
Ostávam nehybne stáť na mieste neschopná zodvihnúť pohľad z Damienovej ruky kde sa atrament zmiešal s krvou.
Akonáhle počujem zabuchnutie dverí rýchlo chytím jeho ruku, berúc ju do mojej.
„Musím ti to ošetriť.” Poviem potichu nevediac či vôbec môžem niečo povedať no nebola to moja chyba, tak trochu.
Klasicky som urobila problém no nikto ho nenútil lámať tu perá. Akú má doriti silu keď ho praskol jednou rukou len tak?
Damien sa bez slova postaví a prejde ku jednej z poličiek z ktorej vytiahne lekárničku a podá mi ju, sám si sadne na okraj stola a sleduje každý môj pohyb.
„Hneváš sa?” Opýtam sa na rovinu vediac, že je to najrýchlejší spôsob ako to zistiť. Ostanem stáť v pohybe keď jemne pokrúti hlavou na znak nesúhlasu.
„Kurevsky mám nervy a ak by si tu nebola zmlátil by som ho.” Ignorujem jeho podráždený tón. Nechápem o čo mu ide, chápem, že tá poznámka nebola najlepšia a najvhodnejšia no kvôli tomu ho snáď nechce naozaj udrieť.
„Je to v poriadku, sľubujem. Nerob si kvôli mne problémy.” Poviem pomaly chytiac jeho ruku a utieram mu krv zmiešanú a atramentom, jednu menšiu ranu má v strede dlani a o niečo hlbšiu no ešte menšiu má tesne pod ňou, no očividne pero je na tom horšie.
„Nie sú to problémy, ver mi, že sa mi kvôli tomu nemá čo stať a takýchto papierov si vytlačím niekoľko.” Viac s ním už ale nebojujem, jeho rozhodnutie a jeho voľba.
Jemne mu obviažem ruku a keď ju pustím uvedomím si ako blízko pri ňom vlastne som. Jemne zodvihne svoju ruku a presmeruje ju na moje líce sledujúc moje oči.
A presne vtedy keď sa usmeje, spojí naše pery v jemný bozk ktorý mu pomaly opätujem.
YOU ARE READING
Odpor
Romance„Neverím, že máš city!" Skríkla som na neho sledujúc jeho kamennú tvár na ktorej sa nejavil ani náznak súcitu. „Ak je to všetko, keď budeš odchádzať, zavri za sebou prosím dvere." Prehovoril a svoj pohľad vrátil naspäť do monitoru. Znechutene som s...
