Odpor

[17]

„Tak to zabudni, išlo mi len o tetine dobro. Neťahaj ma do hlúpych problémov ktoré si nevieš vyriešiť sám!" Zasmial sa a naštartoval auto totálne ignorujúc to, čo som práve povedala.
Pozrela som sa na okno, ktoré sa začalo zdvíhať nahor a bolo mi jasné, že nemám šancu utiecť. Beriem odvoz do práce, neberiem jeho ponuku.
To si to nevie vyriešiť sám?

„Tie problémy mám kvôli tebe, dlžíš mi to. Takže teraz budeš pekne počúvať všetko čo ti poviem a potom ťa nechám ísť." Odfrkla som si sledujúc jeho namyslený výraz no nevenoval mi ani jeden pohľad.
Čo ho tak nahnevalo? 
Hlupák, ja som ho predsa varovala.
Načo sa mám s ním ďalej srať?.

„Potrebujem aby si vyšla spolu so mnou na verejnosť, dneska mám tlač vo vydavateľstve, jediné čo stačí je aby si povedala, že spolu nič nemáme." On sa snáď zbláznil nie?
To čaká, že tam pôjdem s ním ako najlepšia kamarátka a budem mu kryť jeho chrbát? 
Nech si to rieši on. On je v týchto veciach profesionál a ja musím ísť do práce.

„A rozhodne ani nikdy mať nebudeme." Odvrknem znechutená tou predstavou.
Na čo som mu ja?
To mu neuveria ak to nepoviem ja alebo čo? Alebo to je nejaký jeho plán ako ma strápniť?
Nechápavo sledujem cestu rozmýšľajúc nad tým, že je to celé hlúposť. Chce ma namočiť do niečoho nezmyselného. Určite.

„Nemôžeš to jednoducho povedať ty? Ak tam prídem pritiahnem na seba len viac pozornosti." Naozaj nechcem byť neskôr v nejakých novinách spojovaná s ním. A ešte aby si ma potom ľudia na ulici spájali s ním.
A hlavne Carmen.

„Počúvaj ma, zahoď svoje detinské správanie a na chvíľu sa zamysli. Na tej tlačovke budú moji veľmi dôležitý sponzori, ak by som tam prišiel len ja mohli by si myslieť, že ťa skrývam pretože spolu niečo naozaj máme, prídeš tam povieš čo máš a ja to s nimi v súkromí už uhrám."

Jasné, v súkromí im naklame bohvie aké hlúposti a ja mám byť potom kľudná áno? Určite im povie ako som ho podviedla alebo čokoľvek, len nech som najhoršia ja.
Pretočím očami a opriem sa do pohodlného operadla rozmýšľajúc nad pre a proti. Neviem kde nabral rozum ale ani zďaleka mi to nejde do hlavy, proste poviem nech sa nestarajú a bodka nie? 

„Čo z toho budem mať ja?" Prehovorím keď zastavíme pred jeho firmou a obaja naraz vystúpime.
Na jeho tvári sa objaví niečo podobné úsmevu no akonáhle uvidí novinárov nasadí opäť kamennú tvár.

„Nič, ber to tak, že si žehlíš svoje problémy a ja ti len robím láskavosť, že od teba nič viac nechcem.”  Neveriacky si ho pozriem a pokrútim záporne hlavou, nič viac ako robot bez citov. Ešte aby on odo mňa niečo chcel.

Spolu kráčame bok po boku do jeho firmy, ku malému vysvietenému pódiu, ktoré je na mieste kde boli minule stoly. Ľudia stoja všade navôkol, halou sa ozýva zvuk fotoaparátov a ja mám chuť jednoducho odísť a vysrať sa na celého hlúpeho Damiena.

Dúfam, že tu nie je Carmen.

„Prosím, tak netradične by som chcel dneska začať s niečím naozaj zvláštnym. Keďže sa dostala vonku fotka ktorá je naozaj nevysvetliteľná, chceli by sme vám niečo povedať.”

A vtedy keď ho tam vidím s nádejou v očiach a naozaj úprimným úsmevom, viem, že si to nezaslúži. Uchopím jeho ruku do tej svojej a venujem davu široký úsmev.

„Budeme sa brať!” Zakričím s dávkou radosti sledujúc šokované pohľady všetkých a včetne toho jedného ktorý ma zaujíma najviac.