And the humanity sleeps ✅

Prológ

Niektorí ľudia z krajiny Starisay mali odjakživa sklony k tomu, aby verili hlúpostiam.
V našej krajine sa hovorí, že zakaždým, keď niekto umrie, tak z neba spadne hviezda, a na mieste, kam dopadne, sa narodí nový, jemu podobný človek, jeho reinkarnovaná verzia.

Myslím, že to bola v niektorých prípadoch milá viera - snažiť sa uveriť, že niekde na svete žije osoba, ktorú sme kedysi poznali a mali radi úplne novým životom - veriť v takéto rozprávky. Ale život až príliš často rozprávkou nebol a moja zákerná choroba bola toho len dôkazom.

Netušila som, čo sa so mnou stane, až rakovina zožerie i posledné zvyšky môjho života a umriem, no viem, že by som na rozdiel od mojich blízkych nikdy netúžila po tom, aby z neba v deň mojej smrti spadla nejaká hviezda.

Ten osudný deň ale nastal.

Modlili sa za mňa rodina, priatelia, známi, a predovšetkým môj priateľ Zander, a snažili sa o to, aby moju smrť čo najviac oddialili alebo môj zostávajúci čas do smrti čo najviac skrášlili.

Nastal však čas, kedy to už ďalej nešlo a svoj boj so zákernou chorobou som prehrala. Veľmi rada by som sa vyliečila a dala sa zdravotne dokopy. Bojovala som, no choroba nado mnou vyhrávala a útočila na celú moju bytosť.
Spôsobovalo to trápenie a starosti ľuďom okolo mňa, a tak som si po istom čase želala už len skončiť toto trápenie.
Bolo mi jedno, ako.

Stále ma však pokope držala nádej, že sa dokážem vyliečiť, láska, priateľstvo a úsmevné chvíle s osobami, ktoré som mala rada a milovala.

Pamätám si, ako ma Zander držal celý čas za ruku a bol tu pre mňa tak, ako dlhé roky predtým.

Zanderove oči mi dávali jasne najavo to, ako ho môj práve vyhasínajúci život ničí zvnútra.

Bola som však príliš slabá.

Prístroje ohlásili môj koniec a môj život vyhasol v prastarej budove starisejskej nemocnice.

. . .

Od toho dňa som ho pozorovala v podobe kohosi, o čom som si nahovárala, že je jeho strážnym anjelom.

Videla som, ako sa Zander počas celého dňa mojej smrti bez pohnutia díva na nočnú oblohu, akoby sa snažil zistiť, či už z neba nepadá nejaká hviezda s mojou dušou.

Blázon.

Desilo ma pomyslenie, že tam prechladne, ochorie, a v tej chvíli by som dala čokoľvek za to, aby tam nebol, a aby vonku nebola taká zima, aká bola - pretože ma ničilo vidieť, ako dokázal hodiny preležať na zamrznutej zemi - pre mňa, zlomené srdce, pre bolesť a pre peknú rozprávku o padajúcich hviezdach.

Neviem, čím to bolo - no práve možno jeho vrelou myšlienkou privolal do svojho života svoje zbožné prianie - no niečo nakoniec zariadilo, že z neba v ten deň a v jednu nočnú hodinu okolo polnoci naozaj spadla akási hviezda.

"Želám si, aby si to bola ty," akoby si Zander pomyslel čosi podobného - presne tak vyzeral jeho výraz v tvári, a odišiel naspäť do nášho domu.

Spôsobovalo mi to starosti.

A už vtedy som zistila, že očividne človek nedokáže mať svoj pokoj ani len po smrti.

. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Milí čitatelia,

srdečne Vás vítam pri ďalšom z mnohých príbehov, ktoré som už v minulosti napísala - a tento príbeh som už aj dopísala (takže sa nemusíte obávať toho, že by som ho jedného dňa prestala pravidelne publikovať a skončil by na mojom profile nedokončený) 🙂

Po dlhšej odmlke na Wattpade sa s ním sem vraciam, pričom verím, že si snáď nájde svojich obľúbencov a fanúšikov 🙂

Príbeh sa začína netradične - smrťou hlavnej hrdinky, z ktorej pohľadu bude celý písaný, a bude popretkávaný mnohými úvahami zlúčenými s prvkami fantasy, ako to už u mňa býva zvykom. Pridanou hodnotou k tomu celému bude i drobný prvok zo sci-fi, a to roboti 🙂
Prajem príjemné čítanie, verím, že sa Vám príbeh bude páčiť ❤️
Tiež sú vaše názory vždy vítané v koment sekcii ❤️

S pozdravom,
Miška.