And the humanity sleeps ✅

Epilóg

Poznáte ten pocit, keď sa na niekoho pozriete, vidíte ho možno prvýkrát v živote, a odrazu ani neviete prečo, ale máte pocit, akoby ste ho už dlhšie poznali?

Tak rovnaký pocit som mala pri pohľade na chalana, ktorý vedľa mňa stál na koncerte mojej obľúbenej kapely.

Pripadal mi byť odniekiaľ povedomý.

Alebo som ho ešte nepoznala, no intuícia mi vravela, že sa čoskoro poznať budeme.

Zvláštne.

Keď sa naše oči stretli, chalan sa na mňa slabo usmial a so záujmom si ma premeral.

Náhle som k nemu pocítila akési zvláštne sympatie.

Nevyzeral byť oveľa starší odo mňa - možno tak o rok, dva - no akási šibalská a stále inteligentná iskrička v jeho očiach na mňa zapôsobila dojmom kohosi dušou oveľa mladšieho. Usmejem sa tiež a snažím sa k nemu neblúdiť pohľadom až príliš často.

Nefunguje to.

Postupne si na ňom začínam všímať i iné detaily, než je lesk v jeho očiach.

Čo ma ale zaujme najviac, je píšťalka, ktorú má chalan povesenú okolo krku.

Načo ju mal?

Kto vie, možno bol rozhodca v nejakom športe, futbale alebo basketbale.

Alebo mal veľa psov, na ktoré rád v rámci výcviku pískal.

Predstavy mi víria hlavou a pristihnem sa, že sa z nich spamätávam až v momente, kedy moja obľúbená speváčka Stela Sparksová dospieva a celý fanklub kapely začne tlieskať, hvízdať a podobne.

Atmosféra na koncerte bola veľmi uvoľnená, príjemná, publikum úžasné - pre Stelu či jej kolegu Roberta Coldwella vlastne domáce.

Každý totižto vedel, že ich kapela má korene v Starisay - v meste, ktoré sa za posledné dvadsaťročie stalo veľmi populárne a rozrástlo sa o milióny obyvateľov - práve vďaka robotike.

Sestra Roberta Coldwella, lídra kapely, Catelyn Coldwellová, bola úspešnou podnikateľkou a miliardárkou, majiteľkou starisejskej spoločnosti Robotix, ktorá stojí za vznikom ľuďom podobných robotov - androidov.

Prezývali ju neoficiálne matkou robotov.

Moja mamina prepínala televízor zakaždým, keď tú "šibnutú a nesympatickú ženskú" videla vo vysielaní.

Podľa nej to ona môže za to, že svet je v súčasnosti v takom chaose, v akom je.

A ja som sa jej v tom ani neodvážila odporovať.

Roboti.

Niekto ich miloval, niekto nenávidel.

Posledné roky boli niečím, čo výrazne delilo spoločnosť na odporcov a fanúšikov robotiky.

A potom tu bola špeciálna, tretia kategória - skeptici.

Počula som kadejaké príbehy, od rodičov či starých rodičov a iných starších ľudí, aký bol svet bez robotov a ako sa v takom svete žilo.

Nemala som možnosť taký svet zažiť, bohužiaľ. No myslím, že musel mať ďaleko väčšie čaro.

Milovala som históriu.

A môj tajný sen bol zostrojiť stroj času.

Vrátiť sa do doby, kedy ľudia neboli tak veľmi ovplyvnení umelou inteligenciou, ako tomu bolo v dnešnej dobe.