And the humanity sleeps ✅

Balada pre mŕtvu Zem

Ezra ma vytiahne do lesa, na čerstvý vzduch.

Vraj ja sama by som sa na to neodhodlala.

A má pravdu.

Priznám sa, takmer som začala zabúdať na to, aké krásne môže byť len tak občas odísť z hluku nikdy nespiaceho mesta.

A to som sa domnievala, že sa v blízkej budúcnosti, kedy sa tu rozšíri robotika, bude Starisay len a len rozrastať.

Ostane však potom nevyrúbaný aspoň tento "chrám pokoja", tento les?

Či ho nahradia mrakodrapy či akási továreň alebo firma?

A nebude to nejaký obchod?

Ťažko povedať, predstavovala som si všeličo.

Napriek tomu, že les vyzeral byť opustený, i tak vidím na zemi pomerne veľké množstvo odpadkov. A príde mi to strašne ľúto.

Po chvíli vytiahnem píšťalku, ktorú mi daroval Ezra, a začnem si na nej pískať. V tejto chvíli to však znie ako akási balada pre mŕtvu zem.

Ez ma pri tom so záujmom sleduje.

,,Myslím, že som ti dal vhodný dar," povie mi Ezra, keď si dopískam.

,,Prečo?"

,,Malo to krásu v akomsi smútku."

,,Aj smútok môže byť krásny."

,,Každá nálada môže mať krásu," zamyslí sa.

,,Ako to myslíš?" spýtam sa ho.

,,Umelecky, samozrejme."

Nastane odmlka.

Vnímam, ako vietor naráža do konárov a posledných listov na stromoch, i ako pomaličky začína vonku poletúvať sneh. Tuším, že by to za života nebola veľmi vhodná chvíľa na prechádzku.

Vietor silnie a vločky na oblohe tancujú v stále väčšom množstve. Malo to svoje tajuplné, inšpiratívne čaro.

Ezra odrazu zastane uprostred cesty a prižmúri oči.

,,Ez? Si v poriadku?" spýtam sa ho ustarostene, pretože pôsobí na mňa mdlo, takmer akoby sa mu zatočila hlava a svet spolu s ňou.

Zadíva sa na mňa prázdnym pohľadom. ,,Niečo sa so mnou deje," prizná sa mi vystrašene a podíde k najbližšiemu stromu, o ktorý sa oprie chrbtom. Znovu prižmúri oči, akoby mu prišlo odrazu zle.

,,Čo sa deje, Ez?" položím mu ruku na rameno. Chcela som, aby to malo akýsi upokojujúci účinok, no zdalo sa, že to vôbec nezabralo. Ba práve naopak. Rozochveje sa. Viem, že mu nemôže byť zima, no napriek tomu na mňa s otvorenými ústami poľakane vypúli oči a spýta sa: ,,Tiež cítiš tú zimu?"

,,Nie?!? Som mŕtva."

Chytí sa za hlavu a klesá zmučene do sedu. ,,Je tu strašná zima...A bolí ma celé telo. Obzvlášť hlava...Všetko sa...Maže sa to..." opisuje mi svoj stav.

,,Ezra...Nie! Ešte nemôžeš...Nesmieš sa tak skoro reinkarnovať! Toto mi nemôžeš urobiť!" som jeho stavom znepokojená.

,,Prepáč," povie mi.

,,Nie! Nie, nie, nie! Prosím..."

Po chvíli môžem na jeho tvári vidieť len akýsi prázdny pohľad, ktorý prestával zrkadliť poznanie. Pery, ktoré sa mu chveli, no akoby zabúdali na to, ako rozprávať. Drží sa za hruď, akoby ho tam v nej niečo bolelo.

,,Ostaň...Prosím," tisnem si ho k sebe, no vnímam, akoby sa v mojej náruči postupne strácal.

A on ostáva...Ibaže som preňho cudzincom.

A on je ako duša, ktorá v jednu chvíľu prišla o drvivú väčšinu svojej podstaty získanej z predošlého života.

Ostávali mu z nej posledné omrvinky.

,,Nie! Nie tak skoro! Počuješ? Ezra, prosím..." nalieham naňho.

Zdá sa, že čosi z toho k nemu predsa dorazilo - akási informácia.

Otočí ku mne hlavu a myslím, že sa snaží zistiť, kto vlastne som. Príde mi to strašne ľúto.

,,Chcem ťa mať ešte tu..." znovu vytiahnem píšťalku a zahrám mu na nej.

Jeho pozornosť tým na seba upútam úplne.

Prisahala by som, že sa dokonca usmial, hoci sa stále triasol od zimy.

,,Poď... Dostanem ťa odtiaľto. Pôjdeme...Niekam do tepla," potiahnem ho za ruku, takmer ako bábiku alebo akési dieťa.

Poslušne, bezdušne kráča tam, kam ho ťahám.

Momentálne je to Zanderov dom. Teda...Vlastne dom, ktorý bol kedysi za života i mojím domovom.

Bolo to to prvé miesto, ktoré mi prišlo na um.

A v momente, kedy tam s Ezrom konečne dorazím, tak to oľutujem.