And the humanity sleeps ✅

Viera v lepší svet

Moja každodenná cesta v posmrtnom živote spočívala v podobe sledovania Stely, Zandera a hlavne Harmony.

Na jednej strane ma ohlodával pocit žiarlivosti. Pocit lásky, o ktorú som prišla, a ktorú by som znovu chcela prežívať.

Na tej druhej som však bola rada, že v tejto chvíli, kedy Zander prišiel o mňa a o najlepšieho kamaráta, má Stelu a Harmony, ktoré mu dodávajú šťastie a chuť do života.

Bolo to fajn.

A verila som, že časom aj mňa znovu postretne to šťastie, že ma znovu bude držať v náručí niekto, kto ma bude milovať.

V poslednom čase som na to často myslela. Aké to bude, keď sa znovu narodím?

Nový začiatok nasledujúci za koncom tohto života. Znovuzrodenie.

Ale tiež i bolesť zo straty celého svojho predošlého ja.

Do akého sveta sa narodím? Budú nás všade obklopovať roboti?

A bude mať moja domácnosť robota podobného Harmony? Alebo sa tak nikdy nestane?

Toto všetko netuším.

Dúfam však vždy v lepší svet a život v ňom.

Možno mnohé veci nedokážem ovplyvniť.

No mnohé áno - tým, ako sa k ním postavím.

Zander so Stelou ešte nevedeli o Hildinom zmiznutí, no myslím, že sa o tom čoskoro dozvedia.

Pravdepodobne to bude od Roberta, ktorý momentálne spolu so Stelou a ostatnými členmi kapely skúšal hrať.

Dávali si skúšky, kde nacvičovali piesne z ich vlastnej tvorby, no samozrejme, nechýbalo ani zopár coverov.

V hĺbke duše som dúfala, že sa k nim časom pripojí aj Zander.

Bolo by to úžasné, on mal proste talent, ktorý si zaslúžil byť počutý. Nie iba hral, ale tiež i skladal vlastné piesne, kedysi.

A chcela som, aby sa k tomu znovu vrátil.

Preto ma poteší, keď ho po strašne dlhom čase uvidím s gitarou v ruke. Brnkal si akúsi mne neznámu pieseň.

Harmony ho pri tom takmer nehybne počúvala so spokojným úsmevom na tvári.

Mala som dojem, že hoci to v nej nevyvolávalo žiadne pocity, i tak sa jej to páčilo.

I keď inak, než normálnemu, bežnému človeku.

Sledovala to, počúvala, a akoby to analyzovala alebo sa to chcela naučiť - naučiť sa skladať piesne a tvoriť hudbu.

Problém bol, že všetko, čo by sama vytvorila, by bolo pravdepodobne akousi kópiou niečoho už vytvoreného.

Možno by to oklamalo nič netušiace publikum, že ide o jej vlastnú tvorbu, no vykonala by stále vlastne len analytické a imitačné úlohy.

Harmony chýbala pravá hudobná kreativita.

Vnímanie jej nekonečných možností.

Vnímanie hudby z citového hľadiska.

Vnímala ju chladne - ako kus kovu, hoci vedela, že ľudia ju vnímajú inak.

Vedela, že takého Zandera a Stelu hudba napĺňa a že vďaka nej sa cítia dobre.

A to rada videla.

Ak boli spokojní jej ľudskí spoločníci, bola spokojná aj ona sama.

Chcela, aby boli ľudia šťastní. V tomto zmysle bola Harmony nesebeckým tvorom, teda...Výtvorom.