And the humanity sleeps ✅

Čakanie na reinkarnáciu

Zander zaspal.
Spánok mu trval niekoľko dlhých hodín, než sa znovu prebudil.

Premohla ma zvedavosť, a tak som sa rozhodla navštíviť miesto, kam približne mohla "tá moja" hviezda spadnúť. Aj keď som nikdy neverila v starisejské báchorky, bolo pre mňa prekvapivo, sklamaním, že som v blízkom okolí zatiaľ neobjavila žiadne novorodeniatko.

Všade v okolí bolo prázdno, chodníky pri rodinných domoch osvetľovali slabé prstence pouličných lámp a z neba začínali padať tancujúce snehové vločky.
Trochu ma preto prekvapilo, keď som v prítmí uzrela krčiaceho sa, mne podobného, priehľadného človeka. Sedel neďaleko akejsi lavičky a všetko - úplne že všetko, mi napovedalo, že to nemôže byť živý človek, ale práve naopak - bytosť ako ja.
Mŕtvy človek.
Neviditeľný pre ľudí, ktorí neboli ako ja - čo mi opäť raz pripomenulo moju odlišnosť s osobou, akou som bývala pred smrťou.

Chlapec, ktorého som videla, bol mladší odo mňa. Mohol mať tak trinásť rokov, a čo ma najviac zarážalo, bolo, že bol vychudnutý na kosť.
Pri pohľade naňho som sa necítila najlepšie, hlavne, keď som si uvedomila, že na svete sa skutočne nachádzajú tisícky hladujúcich, chudobných ľudí, medzi inými i detí, ktorým priam vytŕčajú rebrá spod kože.

Chlapec však na moje prekvapenie nepôsobil byť nešťastný, ba práve naopak - narozdiel odo mňa mal podstatne lepšiu náladu a popiskoval si akúsi mne neznámu, veselú melódiu.
Bol mŕtvy, ale pôsobil tak živo a veselo!

Podídem teda bližšie.

Chlapec prestane spievať a postaví sa zo zeme.

,,Ahoj," pozdravím ho.

Rada som sa rozprávala s ľuďmi a spoznávala ich. Prinášali do môjho života množstvo inšpirácie a obohatenie o znalosti z rozličných odborov. Posledný rok, odkedy mi ale diagnostikovali rakovinu, som však mala vlastných problémov vyše hlavy, a tak som sa stala celkovo uzavretejšou voči svojmu okoliu. Teraz som si to tak trochu vyčítala.
Mala som ľudí rada. Väčšina z nich neboli zlí, i keď samozrejme, aj tak sa medzi nimi našli aj nejakí kreténi, ktorí zariaďovali, že náš život nebol taký ľahký a bezproblémový, ako by byť mohol.

,,Dobrý večer," pozdraví ma chlapec. ,,Tiež tu čakáte na tú slávnu reinkarnáciu?" spýta sa ma.

,,Reinkarnácia? Ona existuje? Naozaj sa môžem vrátiť naspäť do života a viesť ho odznova? Znovu sa narodiť do inej podoby a tak?" dodá mi to akúsi zvláštnu nádej.

,,Achhh," chalan si iba povzdychne, ,,niee, kdežeee! Po smrti tu ostávame s dinosaurami!" chlapec pretočí očami. ,,Isteže sa reinkarnovali. Ibaže asi do podoby iného tvora. Škoda, rád by som si na nejakom dinosaurovi zajazdil. Alebo si i zalietal."

,,Tak to teda musíš byť poriadne strelený," odpoviem mu úprimne a zasmejem sa.

,,Nie som šialený. Som len.. mŕtvy," zamyslene mykne plecom. ,,Môžem si dovoliť robiť to, čo si ľudia nedovolia robiť zo strachu pred smrťou."

,,Takže, ak sa môžeme vrátiť naspäť do života.. tak čo tu ešte my dvaja hľadáme?" nedá mi pokoja.

,,Vyzerám až tak inteligentne, pani zlatá?" spýta sa ma chalan namiesto odpovede.
Neujde mi, koľko sarkazmu sa v chlapcovi v skutočnosti skrýva. ,,Akože ja si tu väčšinu času užívam najväčšie drámy na svete ako akési divadelné predstavenie. Je to celkom zábava. A vy sa ku mne môžete pridať."

,,Som Clara," predstavím sa mu.

,,Ezra," povie mi svoje meno.

,,Čo sa ti stalo, Ezra? Si ešte celkom mladý a vyzeráš byť tak.. podvyživene..." vyzvedám.

,,Verte mi, rád by som sa najedol, Clara, ibaže to už nejde. Ale akože musíte uznať, že aj keď nemám tehličky na bruchu, tak som stále sexi," prehlási Ezra sebavedomo a vypne hruď.

Pravdu povediac, ani ako trinásťročnú ma veľmi nepriťahovali trinásťroční chalani, tobôž nie takí, ako Ezra. Bola som vtedy na starších, tak o rok, dva, tri, maximálne štyri roky. Ako Zander. Už od chvíle, kedy som ho spoznala, som si s ním tajne predstavovala svadbu či založenie rodiny. A čím viac som ho poznala, tým viac som ho milovala. Podarilo sa nám dostať sa ku spoločnému bývaniu, no k založeniu rodiny a svadbe sme sa nikdy nedopracovali. A ani sa k tomu už nedostaneme, aj keď sme po tom veľmi túžili.

,,Nie.. naozaj ma to zaujíma, Ezra. Ako si umrel? Inak, môžeš mi pokojne tykať."

,,Aha. Dobre. Mal som vážne poruchy tráviaceho systému."

,,Chápem."

,,Žiadna sláva. Nič mi nechutilo. Všetko, čo som do seba dostal, zo mňa išlo rýchlo von. Ubíjalo ma to. Tak som si povedal: "Načo sa tu ja vôbec budem trápiť?" Spáchal som samovraždu. Smutný paradox je, že teraz to tak trochu ľutujem. Chýba mi komunikovať s pár mne najbližšími ľuďmi a mrzelo ma vidieť, ako sa pre mňa trápili a čo som spôsobil. A potom, hoci som ich denne sledoval a počúval ich rozhovory a tak.. vidieť, ako si pravidelne mnohí z nich ničia svoje životy, bolo a je často ubíjajúce."

,,Aha. Nuž, to znie príšerne," odpoviem úprimne.

,,Ale vieš, čo je zvláštny pocit, Clara?" spýta sa ma Ezra.

,,Nie. Čo?" nakloním k nemu zvedavo hlavu.

,,Koľko ľudí, ktorých si sotva poznala, a ktorí sa o teba sotva zaujímali počas tvojho života, sa ti zjavia na pohrebe. Je to akoby tí ľudia doteraz spali, a zaujímali sa o to, čo už je zničené a dávno preč, až vtedy, keď už je na to príliš neskoro."

,,Môj pohreb bude zajtra..." odpoviem zamyslene.

,,Dobrá rada? Neradím ti naň ísť. Je to spôsob, akým sa psychicky zložiť i po smrti," poradí mi Ezra.

,,Vďaka za radu, Ezra. Mám ale nutkanie tam ísť."

,,Veľa šťastia teda, Clara," popraje mi a odchádza kamsi preč.

. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Vzhľadom k tomu, že plánujem denne publikovať viacero častí, tak si myslím, že nemá veľký význam komentovať každú jednu časť osobne. Myslím, že ideálna denná nádielka sú tak 3 až 5 časti denne z pripravených 80, aký na to máte názor vy?