And the humanity sleeps ✅

Detský plač

Sledujem odchádzajúceho Wyatta z balkóna izby, na ktorého dverách bol varovný nápis, že je tam zakázané ísť, pretože sa rozpadáva strecha.

Nemocnica v Starisay bola stará a v určitých častiach priam v hororovom stave. Toto varovanie som brala na ľahkú váhu, veď som predsa mŕtva. Umrieť už predsa nemôžem.

Môžem sa tak iba cítiť, čo je mojou momentálnou skutočnosťou.
Cítila som sa mizerne.
Nemám však pocit, že to bola iba Wyattova vína - hoci som ho rada chcela považovať za vinníka.

Prejdem cez zábradlie balkóna nemocnice a skočím dolu.
A znovu vzlietnem, pretože sa mi zdalo, že počas letu dolu počujem plač. Detský plač.

Snažím sa zistiť, odkiaľ prichádza. Lietam preto okolo nemocnice a usilovne pátram.

A potom to nachádzam.

Niekoľko detských postieľok a v nich maličké, čerstvo narodené bábätká v perinkách. Väčšina z nich spala, no jedno z nich o sebe dávalo až príliš hlasno vedieť. Nakloním sa k nemu a zadívam sa na prekrásne bábätko.

,,Čo je, maličký? No táák...Neplááč," poviem mu.

Potom mi zrak padne na jeho meno a zamrznem na mieste.

Maličký sa volal Daniel. Presne tak, ako Ezra cítil, že sa jedného dňa bude volať.

,,Pozrime sa. Daniel. Dúfam, že si bol vo svojom minulom živote čierny," usmejem sa a spomeniem si na Ezru a jeho tmavú pleť, farbou odlišnú od tej svetlej, ktorú malo bábo.

Maličký sa kukne smerom ku mne a z ničoho nič prestane plakať. Zrazu sa usmeje a vystrie ku mne rúčku, akoby sa ma chcel dotknúť, no vedel, že tam nedotiahne. Akoby očakával, že sa k nemu skloním bližšie, ibaže...Nedokážem to.

Celé toto...Ten úsmev...Ten drobec...Šokuje ma to.
Kto je? Je to naozaj Ezra?

Uvedomím si, ako bláznivo sa správam.
Existujú veci medzi nebom a zemou, alebo si ich len domýšľam?
Ale ak by neexistovali...Prečo by som tu vôbec bola? Prečo som nebola len mŕtvym človekom pochovaným pod zemou, ale tiež zblúdilou dušou, ktorá čaká na novú schránku?

Odchádzam preč, hoci spomienka na toto stretnutie mi ešte dlhý čas vyhráva v hlave.