And the humanity sleeps ✅

Mama

,,Syberia, poď dnu!" počujem zakričať mamu na nášho psa huskyho.

Vnímam, ako ju psík ale nie a nie poslúchnuť. Namiesto toho sa díva a šteká.. na mňa??

Skutočne. Psík pôsobí dojmom, že ma vidí a vie, že som tu.

Je možné, aby ma cítil?

Obchádza ma a rozradostene krúži okolo mňa, ako vždy, keď som k rodičom prišla na návštevu.

,,Sybi.. ahooj," pozdravím ho, no hoci by som sučku chcela pohladkať či poškrabkať za ušami či na brušku, ako to Syberia miluje, nedokážem to.

Som len duch čakajúci na reinkarnáciu.

Alebo.. čo vlastne som?

Kto som?

Reinkarnácia.
A v koho? Alebo v čo?
Čím alebo kým sa môžem stať?

Syberia mamu neposlúcha, líha si na snehom zaprášenú zem. Vonku stále snežilo a vyzeralo to, že čoskoro budem mať okolo seba krajinu natretú nabielo.

Bolo zvláštne nemusieť v nej mať vetrovku alebo hrubý kabát. Necítiť zimu a nemrznúť od zimy.

Mohla som kráčať po ľade a necítiť nič. Nespadnúť.

Mohla som vkráčať i do samotného ohňa a dýchať ho, no nezhorela by som a nezadusila sa.

Nemusela som sa báť ničoho, čo sa týkalo mňa a môjho krehkého života. A predsa som mala strach.

O seba som ho mať ale nemusela.

Mala som strach o svet, ktorý som tu nechala a ktorý tu nechám.

,,Sybi, aha, čo mám!" mama jej ukáže jej obľúbenú hračku, starú loptičku a hodí ju dnu. Psík ale ani na túto výzvu nereaguje.

,,Syberia, čo tam vidíš?" mama sa pozastaví nad zvláštnym správaním sa psíka. ,,Clara.. ona tu nie je. Ona už nepríde..." mama zosmutnie a na jej rozochvenom hlase rozpoznám, že nemá ďaleko od toho, aby sa znovu rozplakala.

Aby dostala mama Syberiu dnu do domu a bola o niečo spokojnejšia, rozhodnem sa vojsť za ňou do domu, v ktorom som odmalička vyrastala.

Syberia, ako som aj očakávala, cupitá za mnou.

Mama je oveľa pokojnejšia. Zapne si televízor, no ten nesleduje dlho.

Začne si čítať knihu, no ani s ňou v lone dlho nevydrží a odloží ju.

Potom medituje...

Pohľadom hypnotizuje hodinky...

A robí ďalšie nudné činnosti, ktorými zabíja čas, než príde domov aj otec.

O takomto čase zvykla chodievať posledné týždne na návštevy za mnou do nemocnice. Nosila mi jedlo - veľa jedla - hlavne ovocia ako sú mandarínky, ktoré som zbožňovala.

Jej materinská láska bola veľmi silná. Videla som to i teraz, keď si začala prezerať starý fotoalbum.

Bola zničená.

Mala síce o starosť - o mňa - menej, no pôsobila dojmom, že by bola radšej, ak by nemala, a bola som stále nažive. Hocijak. I s rakovinou. Určite si nikdy nemyslela, že prežije svoju vlastnú dcéru a pochová ju. Chcela vnúčatá, no tých sa pdo mňa nedožije.

Nedialo sa pri nej nič zaujímavé, no aspoň som mala možnosť nemyslieť vkuse len na Zandera a Harmony. Pri pomyslení na nich dvoch ma zmáhal nepokoj.

Ani neviem, čoho som sa tak obávala. Toho, že sa Zander do Harmony zamiluje?

Nemožné.

Veď ona je predsa robot. No čo ak Zanderovi ublíži?

Chcem Zandera chrániť. A strážiť. Aj moju mamu. Aj otca. Všetkých.

Ona ma chránila kedysi.

Teraz chcem chrániť i ja ju.

Aj keď neviem ako.

Idem teda naspäť domov.