And the humanity sleeps ✅

Nešťastné dieťa v koži dospelého človeka

Val netrpezlivo sedí na chodbe a neustále pri tom kontroluje buď mobil alebo hodinky na ruke.

Radšej by bol niekde inde, a ani sa mu nedivím.

Za Hildinu smrť mohol on a zločinci, ktorým zaplatil za to, aby ju zabili.

Divila som sa, že preto nemal žiadne výčitky svedomia.

Žiaľ, človek ako on už v živote narobil kadejaké svinstvá a zrejme sa už zmieril s faktom, že je, aký je - a že je sviniar.

Dúfala som len, že pre takých, ako je on, už v pekle vrie ten najhorúcejší a najväčší kotol.

Keď Cate vyjde z pracovne vyšetrovateľa, venuje mu znechutený pohľad plný sklamania - pohľad, ktorý by žiaden rodič netúžil od svojho dieťaťa dostať.

,,Už ste skončili?" opýta sa jej Val.

,,Hej, môžeš ísť dnu."

,,Počkaj ma v aute, Cate," nakáže jej.

,,Nie, ja nebudem na teba čakať. Idem domov," povie mu tvrdohlavo.

,,Nie, nechcem, aby aj teba niekto uniesol, Cate," hrá svoju rolu Val a je mi priam zle z toho, aký dokáže byť ten človek falošný.

,,Takže teraz čo??? Mieniš sa hrať na otca roka???" vybuchne Catelyn. ,,Nikdy si ním nebol, tak sa láskavo, nehraj naňho teraz."

,,Váž slová, Cate. A zamysli sa nad tým, čo všetko máš len vďaka mne."

,,Len ty môžeš za to, že mama zmizla!" obviní ho.

Keby len tušila, ako blízko je k pravde....

Catelyn však zúrivo pokračuje.

Bola temperamentnej povahy a čo som na nej obdivovala, bolo, že dokázala na Vala nakričať všetko, čo si o ňom myslí. ,,Keby si si nenašiel hentú fuchtľu, tak by mama bola doma!"

,,Nina za to určite nemôže."

,,Áno? A kto teda???" pýta sa.

,,Porozprávame sa o tom doma," odpovie, keď ho vyšetrovateľ zavolá dnu.

,,Fajn."

Val vojde dnu, kým Cate vychádza pred budovu, kde si zapáli.

Postupne u nej nastáva akýsi útlm, kedy už nepôsobí nahnevane, ale unavene a príliš ponorene do seba samej a svojich myšlienok.

Nasadne do auta a zvezie sa domov, kde si naleje pohár whisky.

Uvažujem nad tým, aký obrovský rozdiel bol medzi Clarou, ktorá mala 18 rokov, a Catelyn, ktorá bola v tomto veku.

Prichádzam na to, že obrovský, priam priepastný.

A myslím si, že som bola vo svojich 18-tich rokoch šťastnejšia, než ona.

Aj bez veľkého množstva párty vo svojom živote, aj bez alkoholu, cigariet, či drog.

A som vlastne aj rada za prísnejšiu výchovu, ktorú som od svojich rodičov dostala.

Za všetku lásku a pozornosť, ktorými ma zahŕňali.

Pretože vďaka nim som nebola nešťastné dieťa v koži dospelého človeka.

Myslím...Niekto má zlú výchovu, kde sa mu nedostane veľa pozornosti od rodičov - ako Cate.

A niekto si svojich rodičov napríklad vôbec nepozná.

Niekto má "voľnú ruku" a je mu veľa vecí dovolené. Chodiť vonku do neskorých nočných hodín, flákať sa, opíjať sa, veľa žúrovať.

Niekto má zase naopak, nad sebou prísnu ruku, dostane nie raz aj pár na zadok, keď vyvádza, a podobne.

Moji rodičia boli zdravo prísni, tak do rozumnej miery. Predovšetkým dbali o to, aby sa zo mňa stala zodpovedná, samostatná osoba schopná racionálne uvažovať a aby som sa časom v dospelosti nestratila či sa nedala na zlé chodníčky. Venovali mi pozornosť, aby som sa takou dospelou stala. No spolu s tým som však nikdy nemala pocit, že som nimi nejako veľmi obmedzovaná, príliš kontrolovaná.

Čím viac zodpovednejšie som sa prejavovala, tým viac mi dôverovali, že niečo nevyvediem. Správali sa ku mne vždy viac-menej kamarátsky, nemusela som pred nimi veľa vecí tajiť, mohla som sa im kedykoľvek zdôveriť, keď ma niečo trápilo.

A myslím, že tak by to malo byť. A priala by som takých rodičov každému. Aj Cate.