The sensual journalist

37.

Ahojte sensualisti! Vidíme sa po dlhšom čase, no o to s väčšou radosťou. Povinnosti sa mi síce sypú na hlavu nekonečnou rýchlosťou, ale o to predsa niekedy ide? Pod tlakom sa predsa rodia diamanty, hahha! Ale teraz k veci, nová kapitolka. Enjoy. Love you alll <33

Rekapitulácia:

Caspianove ruky nadvihli krídlo obrovského piana a červené svetlá sa jemným pohybom pootočili smerom k nemu. Nastala intímna atmosféra.

***

 Dokonca aj Theon skutočne zvážnel a tváril sa zaujato. Kútikom oka som pozorovala jeho kučeravé vlasy, ktoré sa minimalistickým pohybom snažili zosúladiť s melódiou Schuberta. Tmavé oči sa pozorne dívali na javisko a jemne zamračené obočie mu dodávalo nádych odborníka. Nemohla som ostať pozorovať dlhšie, inak by som nevenovala pozornosť skladbe, ale stavbe ...ehm každej éterickej molekule Theonovho tela, ktorá teraz vyzerala teraz tak umelecká a nedosiahnuteľná...

***

Rebeccin pohľad:

Opäť som sa sústredila na Caspiana. Tóny piesne sa zrýchľovali, naberali tempo. Nálada v sále naberala priam hmotnú konzistenciu očakávania, a v tom sa tóny opäť spomalili do lákavej jemnej vaty, ktorá celu skladbu opäť zahalila do tajomného mračna. Fascinujúce. Caspian vstal a ľudia nadšene tlieskali. Theon sa zdvihol zo stoličky a ja som sa k nemu pridala.

„Pôsobivé," uznal a ja som narýchlo cvakla fotku, ktorá by sa nemohla pýšiť žiadnou kvalitou. Vnútorný sľub mame bol však dôležitejší ako akýkoľvek dôraz na kvalitu. Nechcela som pútať pozornosť, a tak som ho opäť rýchlo schovala do malej kabelky.

„Čo to bolo?" opýtal sa.

„Ale nič. Evidencia mame."

„Tak choroba z povolania," povedal pritom ako sme sa opäť usádzali na obnažené stoličky.

„Asi áno. Ty si tu taktiež nájdeš možno nejakého klienta," usmiala som sa.

Večer plynul. Caspianov úvod som si naozaj užila a teraz som už o čosi menej sústredene vnímala ďalších účinkujúcich. Hostia si príjemne pri svetle sviečok pochutnávali na slávnostných chodoch, ktoré nemali konca kraja.

„Ako to, že sa sem dostal tvoj brat?" začal znenazdajky Theon, „je to celkom slávnostná udalosť, na ktorú sa podľa mňa nedostane každý." Jeho pohľad bol intenzívny a vážny. I celkom bežná otázka od neho pôsobila zvláštnym tajnostkárskym dojmom, ktorý som tak veľmi zbožňovala.

„Ehm," prehltla som kúsok lávového koláča, z ktorého sa práve liala čokoláda, „odporúčal ho riaditeľ školy, v ktorej vyučuje."

„Zaujímavé. Má skutočne talent. Dokonca by som povedal, že ste si veľmi podobní." Bolo zvláštne počuť ho rozprávať bez sarkazmu a narážok. Túžila som mu povedať viac než obvykle. Túžila som mu vyrozprávať o mojom krásnom detstve, o blízkom vzťahu s bratom, ale i tom, že ak som si občas obliekla jeho veci a vlasy zviazala gumičkou, zvykli si nás mnohí známi zmýliť. Bolo to síce úsmevné, no krásne jednoduché a bezstarostné.

„V čom sme podľa teba podobní?" nadviazala som na jeho poznámku a pomaly zlizovala čokoládu z lyžičky.

„Myslím, že v istej výstrednosti, dravosti. Neviem, ako lepšie by som to popísal." Neviem, či na Theona pôsobila klasická hudba, no tentoraz bol skutočne seriózny. Čokoládové oči sa na mňa pozerali so záujmom a ja som netušila, či sa môj jazyk chce stále venovať iba čokoláde. Dosť, Becca! Opäť som sa zarazila nad svojou dekadentnosťou.

Theonov pohľad:

Celý večer bol na moje pomery až príliš elegantný. Jediné, čo ma držalo v príjemnej nálade bola Rebecca. Bola skvostne zahalená do kráľovsky modrej a ja som ako omámený túžil hladiť pramene jej dlhých tmavých vlasov. Toľká prirodzenosť zahalená v elegantnosti. Zdalo sa, že Rebecca Swan môže byť každý deň iným typom ženy a nikdy ma neprestane udivovať. Ach, tak rád som sa na ňu díval bez slov, to by bolo však divné, a tak som neustále hľadal témy a poznámky, ktorými by som ju potešil či pohoršil. Nechcem som, aby ju moja spoločnosť nudila. Koncert bol príjemný, dokonca aj Rebeccin brat nebol tak predpotopný, ako som pôvodne očakával. Netušil som prečo, no nemal som rád akékoľvek mužské okolie ženy, o ktorú som javil aspoň čo i len najmenší záujem. Napriek tomu, že som jemne provokoval, večer sa niesol v príjemnom duchu. Až na jednu vec...

Neznámy muž z opačného rohu miestnosti ma pozoroval. Bol dostatočne blízko, aby som pochopil, že ma sleduje, no zároveň dostatočne ďaleko, aby som nedokázal rozpoznať, kto to je. Extrémne ma to vyvádzalo z miery. Napriek tomu som sa tváril, že o nič nejde. Vychutnal som si predjedlo, hovädzí steak, či Rebeccin neidentifikovateľný pohľad, ktorý som túžil odhaliť hneď ako sa stratím z dozoru nepríjemného páru očí.

„Zdá sa, že ti dochádzajú slová," ozvala sa nič netušiaca Rebecca.

„Zrejme preto, že Caspiana zatiaľ osobne nepoznám," opäť som zo seba striasol nepríjemný pohľad neznámeho muža, ktorý zrejme do mňa vrýval svoje iniciály. Prekliaty parchant. Čo chce?

„Myslím, že dnes večer na to bude dokonalá možnosť," nadšene odvetila. Zrejme bola rada, že sa osi dvoch pomerne dôležitých mužov jej života pretnú. Ja som však stále pociťoval jemnú averziu voči Caspianovi.

„Je to talentovaný muž, budem rád," trocha som zaklamal. Tentoraz som musel obrátiť pozornosť na Rebeccu. Potreboval som získať čas a zistiť, či poznám muža, ktorý ma celý večer úpenlivo sleduje.

„Áno, v tom máš pravdu. Caspian je skutočne talentovaný muž," odvetila Rebecca a vzápätí sa odmlčala.

„Tak, ako sa darí zaneprázdnenej novinárke?" nadhodil som, na čo si Rebecca chvatne odpila zo šampanského, čím mi pripomenula naše zoznámenie vo Fantasii. Ako keby som ju takto pozoroval ešte len včera. Odvtedy už uplynulo tak nespočetne veľa zvratov, udalostí a uhlov, ktoré mi zmenili pohľad na ňu.

„Len si odpi," povzbudil som ju, „dnes budem tvojím taxikárom."

„Minule som mala rozhovor s Prestonom Dawsonom. Normatívny ekonóm, bolo to veľmi príjemné," začala všeobecne. Netušil som prečo, no mal som pocit, že z niečoho pociťuje drobnú nervozitu.

„Stalo sa niečo zaujímavé?" túžil som poznať nejaké zaujímavé detaily, keďže zatiaľ sa zdala stále veľmi tajnostkárska. Opäť si jemne odpila.

„Spravili sme si krásne fotky," usmiala sa veľmi roztomilým dievčenským úsmevom a vytiahla mobil.

„Aha," ukázala na galériu. Boli to zrejme fotky, o ktorých mi hovorila.

„Ladia," uznal som.

„Ach, áno. Presne to si myslím," žiarila.

Ticho som pozoroval, ako málo stačí k šťastiu navonok emancipovanej ženy. Vnútri to bolo zrejme ešte dievčatko, ktoré sa tešilo z každodenným drobností života. Škoda, že som od týchto drobných radovánok upustil tak skoro, keď som sa však díval na Rebeccu, mal som pocit, že sa chcem tešiť z maličkostí života znova a znova. Nekonečne, neustále a spolu s ňou.

„Nedbala by som, ak by skončili na titulke nového čísla. Neviem však, či je to dostatočne zaujímavá téma, aby bola takto postavená na piedestál."

„Rebecca," pozrel som sa na ňu s plnou vážnosťou a jej svetlé oči bažili po slovách, ktoré som sa jej chystal povedať.

„Piedestál je pre teba ako stvorený," zrejme to nebolo najromantickejšie spojenie, no bolo to niečo, čo som si skutočne myslel.

„Ďakujem. Nikdy netuším, prečo ťa chcem najprv zabiť a potom pomil...," zarazila sa.

„Čo?" takmer mi od smiechu zabehol kúsok hrozna.

------------------------------------------------------------

Ak sa Vám kapitola páčila, dajte mi vedieť v komentároch. ♥

xoxo mysteriousgirl213