The sensual journalist

60.

Ahojte! Minulý víkend bol chaotický, a tak vám kapitolu pridávam v stredu. Vidím, že tu ste, že to čítate, a za to vám nesmierne ďakujem! ♥ Ak sa Vám kapitoly páčia, nezabudnite na VOTES. Pre vás to je maličké kliknutie, pre mňa feedback, ktorý ma nesmierne teší! A teraz už poďme na kapitolku! <3

(na titulke je 15 y. o. Theon)

***

„Prečo si tu?" odpovedal som napokon.

„Potrebujem čas."

„V Moskve ho nebolo dostatok?" odpovedal som sarkasticky.

„Theon, raz ti to vysvetlím. Nateraz mi musíš veriť," uprela na mňa svoje hnedé oči.

„Si v dome a objímaš ma. Myslím, že som spravil viac ako si zaslúžiš," pozrel som sa smerom cez okno. Spozoroval som troch mužov blížiacich sa nebezpečne blízko a rýchlo k nášmu domu.

***

Theonov pohľad:

„Čo sa to k*rva deje? Povedz mi, že to s tebou nesúvisí," ukázal som na troch mužov vo vojenských kombinézach.

Matkine zrenice sa rozšírili ako dravej šelme nachádzajúcej sa v nebezpečenstve. Vlasy si rýchlo stiahla gumičkou a utekala hore schodmi. „Budem skrytá v hornej komore. Nepoznáš ma, a hlavne sa nezľakni falošného nátlaku. Neublížia ti. Vedia len, že som v L. A."

„Zase, zase ta istá rozprávka. Len utekaj Avdotya ... ako vždy," skrytú zlosť som zakrýval za neutrálny pohľad.

„Si moja hviezda," zašepkala a vybehla hore. Bolo to bizarné. Hviezda nefungovala. Hviezda už nesmela fungovať!

O malú chvíľu som počul dupot ťažkých kanád, ktoré sa v jednoliatom rytme blížili po schodoch nahor. Srdce mi bilo ako o život. Nevedel som, čo mám robiť. Nevedel som, čo ma čaká a predovšetkým som netušil, či dvadsaťminútové stretnutie s matkou dokázala napraviť deväťročný dištanc. Mal som toľko pocitov a zopár sekúnd rozhodne nestačilo na to, aby som vymyslel plán, ktorým by som sa riadil.

Dvere sa rozleteli.

„Pán Theon Blackloire?"

„Ehm, áno," potvrdil som a jemne som zodvihol hlavu. Zaujímalo by ma, ako vedeli moje meno. Títo muži museli byť veľmi dobre informovaní o všetkom. Nezvyknutý dívať sa na niekoho zdola som bol jemne nesvoj.

„Poznáte túto ženu?" ukázali mi, ako inak, fotografiu matky.

„Nie," odvetil som s kamennou tvárou. Na ich tvárach som videl, že vedeli o mojom klamstve.

„Viete, že sa momentálne nachádza v Los Angeles?"

„Nie," zopakoval som. Tentoraz mi možno verili.

„Viete prečo sem prišla?"

„Nie, nevidel som ju viac ako 9 rokov."

K*rva.

„Takže priznávate, že je to vaša matka?"

„Nie, nepovažujem ju za svoju matku," klamal som, i keď to bola vo svojej podstate pravda. Nasucho som preglgol, dúfal som, že to Avdotya nepočula. Možno by ju to zranilo. Ale ako sa ona zachovala ku mne? Po deviatich rokoch ma navštívila len preto, aby sa ukryla pred týmito mužmi? Nemal som najmenšiu chuť zachraňovať ju z jej maléru. Namiesto udania nezvestnej matky, som ju však netušiac prečo naďalej zastával.

„Vaše odpovede sa pomerne vylučujú," škodoradostne sa usmial vojak, „môžeme spraviť prehliadku tohto domu?"

„Nie," jemne som zvýšil hlas a na ich tvárach sa zjavil ešte pochybovačnejší výraz. Jeden z nich drgol do hlavného a hlavou si kývli na súhlas, „teda, určite by som si všimol nezvaného hosťa vo svojom dome." Snažil som sa pôsobiť pokojne a nenútene. Bolo však neskoro.