The sensual journalist

54.

Ahojte, sensualisti! Prepáčte, že som Vás trošičku zanedbávala, no celý čas som na Vás myslela. Skúšky, práca a povinnosti mi dali zabrať, no práve cez sviatky sa Vás chystám odmeniť dvojnásobnou dávkou kapitol TSJ, aby ste mali pri vianočnom stromčeku čo čítať (hahha)! Ďakujem za všetkých nových čitateľov, nebojte sa napísať komentár so svojím názorom, tento feedback si veľmi cením! ♥ Krásne sviatky, užite si ich a hlavne si oddýchnite! No a teraz už ku kapitolke. Ako to dopadne s receptom na metamfetamín?? 

***

„Ďakujem," tuho som mu stískal ruku, „a ešte niečo." Zo zadného vrecka som vytiahol tristo dolárov, ktoré som mu vtlačil do dlane.

„Prestaň. Si kamoš," odmietol moju ponuku.

„Futbal?" usmial som sa a zbadal som, ako sa mu pri tejto otázke zaleskli oči.

„To predsa nemôžem odmietnuť," povedal hrdo Dustyn, no vedel som, že to preňho znamená viac než akékoľvek peniaze. Tuho som ho objal. Vložil do peňaženky recept a starostlivo k sebe pritískal drobnú taštičku, ktorá obsahovala cenné modré kryštáliky pervitínu.

„A už vypadni," zagánil.

„Na ten futbal nezabudnem," zakričal som na prahu pomaly sa lúčiac s touto predajňou.

***

Theonov pohľad: 

„Ďakujem za cukríky, pani Marja. Zachránili ste mi život i žalúdok," usmial som sa a pritom jej nechal pri pokladni 300 dolárov.

„Theon," zo slzami sa na mňa zadívala pani Marja a tuho ma objala.

„To je to najmenšie, čo som mohol urobiť," odpovedal som úprimne. Dustyn mi zachránil život a ja som skutočne nepoznal nič, čo by mu dokázalo vynahradiť jeho láskavý skutok.

„Kiež by som to mohla odmietnuť, Theon," chápavo sa na mňa zadívala a pritom si nesmelo k sebe pritískala peniaze.

„To je v poriadku pani Marja, buďte zdraví," zakričal som na odchod a opäť raz som prešiel vŕzgajúcimi dverami.

„Budeme," počul som zašepkať pani Marju a jemne nostalgicky som si nasadal do svojho vylešteného auta. Cítil som sa hlúpo. Ako povrchná existencia, ktorá nechápe krutosť života bežných ľudí. Už som zabudol čo sú to dlhy. Tak dlho som netrel biedu, až som si prestal spomínať na to, ako sa človek dokáže tešiť z maličkostí. Odteraz budem pracovať na tom, aby som bol lepším človekom, zaumienil som si a s touto myšlienkou som si dekadentne zapálil prémiovú cigaretu. Aké rozporuplné...

***

Vo vrecku nohavíc som pevne zvieral peňaženku, v ktorej ležala priepustka na slobodný život – recept na modrý perník. Pomerne neisto som sa vliekol preplnenými ulicami Los Angeles k parku. Prejde to? Budú chcieť odhaliť moju identitu? Odhalí Y, že to nie je recept na to isté zbožie? Neustále som premýšľal nad rôznymi scenármi, ktoré by mohli ohroziť moju existenciu. Spomedzi všetkých skladieb som si vybral pieseň, ktorá mi pripomínala Rebeccu. Bola od mojej obľúbenej speváčky Sade. V návale nervozity však na mňa nepôsobila ktovie ako upokojujúco. Nedokázal som sa cítiť pokojne a už vôbec nie, keď som sa mal spomienkami vracať k Rebecce. Všetko sa posralo. Dúfal som len, že to Boh tak chcel. Teda, ak som mal veriť, že niečo také vôbec existuje. Rýchlo som preladil na Drakea s piesňou – God's plan. Koniec koncov chcel som dúfať, že je to celé Boží plán, ktorý ma prevedie peklom už tu na zemi.

I been movin' calm, don't start no trouble with me
Tryna keep it peaceful is a struggle for me

Pohyboval som sa pokojne, tak si so mnou nezačínaj. Snažiť sa to celé brať v pokoji je pre mňa trápenie. Vravel mi z duše. Možno by som sa momentálne radšej bil, ako sa snažil zachovať pokoj. Nervózne som klepkal prstami na volante, kým sa Drakeov text nechýlil ku koncu. Nasledovalo pár minút ticha. Výdych, nádych. Bol som na mieste. Známy park pôsobil v poobedných hodinách oveľa prívetivejšie ako za včerajšej noci. Možno to bolo tým, že nik nemieril zbraňou na Codyho, a že som nemusel sledovať trpiteľský výraz Fleur. Zaparkoval som opäť vo vedľajšej uličke. Na zadnej sedačke som starostlivo nahmatal zbraň a nenápadne si ju zastrčil za opasok. Mal som šťastie, že sa na zadných sedadlách stále povaľovala Fleurina ružová parochňa a zatmavené inkognito okuliare. Rýchlo som si natiahol na hlavu ružovú parochňu a nasadil si slnečné okuliare. Svižne som skontroloval svoj treťotriedny prevlek v spätnom zrkadle.

To zvládneš, dodal som si kúsok odvahy, kým som nevystúpil na ulicu. Pomaly som vykročil na neobvykle presvetlenú ulicu a díval sa všade naokolo, dúfajúc, že som sa infiltroval čo najbezpečnejšie. Zdalo sa, že som sa úspešne infiltroval. Takmer nik na ulici nebol. Bola to nezvyčajná slepá ulica, ktorá slúžila akurát tak na parkovanie pre návštevníkov parku. Nenápadne som kráčal cez ulicu popri krajnici, kým som nezahliadol nablýskané auto parkujúce tesne pred uličkou.

Nevraveli, že sa stretneme na pôvodnom mieste? Premýšľal som. Najnovšie Audi som totiž považoval za výsadu mafiánov. Pomaly som obhliadal auto, no cez zatemnené sklá som nedokázal vidieť ani jedného z pasažierov. Porozhliadol som sa okolo a vzápätí som sa bez rozmyslu rozhodol zaklopať na vodičovo tmavé sklo.

„Mám to," rýchlo som vybafol, no rovnako rýchlo som sa zasekol, „ale nič, myslel som že... dovidenia." Neskutočne zahanbený svojou neprofesionalitou som zaradil spiatočku.

„To je v poriadku, pane," odvetil známy hlas a bledomodré oči, ktorých nepríjemný tlak som veľmi dobre spoznával z večierku v La Plaze.

Neodpovedal som. Rýchlo som sa ponáhľal vychodenou cestičkou do parku, kým som ho nestratil z dohľadu. Nemohol som tomu uveriť. Čo tu k*rva robil samotný Benjamin Delean? O jeho pochybnej kariére som si odteraz bol už viac než len istý. Musel som len prísť na to, v čom všetkom sa točí. Zhlboka som dýchal a snažil sa tváriť pokojne. Spoznal ma? Uvažoval som nesmierne vďačný za trápnu parochňu a okuliare. Dúfajúc, že to postačilo ako krytie som rýchlymi krokmi smeroval k stretnutiu s ázijským gangom. Nemohol som si pomôcť, no moja intuícia mi vravela, že to všetko musí byť nejak prepojené. Y, Delean i celý tento pofidérny drogový biznis. Adrenalín vo mne bol ako nezastaviteľné búrlivé more, ktoré sa neplánovalo utíšiť.

Chvíľu som tam len tak stál a díval sa na športové tenisky. Nikto nikde. Netrpezlivo som hľadel na hodinky, 15:04.

„Willy Wonka predsa len dorazil?" bez pozdravu sa mi pred očami zjavil Y v spoločnosti dvoch verných kumpánov. Všetci vyzerali podobne. Čierne obleky, čierne topánky i okuliare. V dennom svite som akurát tak mohol lepšie rozoznať ich odhalené črty tváre. S dňom však stratili všetku tajomnosť i hrôzostrašnosť. Lesklé rovné vlasy im ožarovalo slnko a ich telesná výška mi siahala maximálne po bradu. Celá ich vážna formácia mi prišla odrazu náramne smiešna.

„Dorazil priatelia," veril som, že tón môjho hlasu im neprezradí, že si z nich robím jemné posmešky. Zdalo sa však, že som nebol priveľmi tajuplný, pretože jeden z kumpánov odistil zbraň, s ktorou sa začal výhražne pohrávať.

„Tak teda. Máš to, na čom sme sa dohodli?" vyzvedal zvrchovane, napriek tomu, že som ho nepovažoval za soka.

„Mám," odvetil som bez väčšej emócie.

„Daj to sem," nastavil ruku v čiernej rukavici druhý z kumpánov.

„Nebojte sa, nemám žiadnu infekciu," začal som s úsmevom, no prvý Ázijčan zrejme nebol na rovnakej vlne a odistenú zbraň namieril rovno na mňa, „ale chrániť sa je fajn." Dodal som len preto, aby som upokojil vznetlivú atmosféru.

„Nediskutuj a daj to sem," odvetil tentoraz celkom vážne Y a ja som mal vôbec prvýkrát pocit, že to celé myslí smrteľne vážne. Pomaly som z vrecka vyťahoval peňaženku, v ktorej bol zastrčený zažltnutý papierik s receptom.

----------------------------------------------------------

Čo myslíte bude sa ázijskému gangu pozdávať Theonov recept? Dajte mi vedieť do komentárov!

Merry Xmas praje Vaša mysteriousgirl213